Možno prebudené svedomie, možno vyššie vnuknutie, možno úvaha, že pravda je posledná kľučka pred trestom doživotia. Ktovie.
Priznanie Marčeka hneď z výkopu zrejme urýchľuje Kuciakov proces, ktorý môže byť kratší, ako sa to javilo doteraz. Výpoveď strelca zvyšuje nedôveryhodnosť zapieračov, trojice spolupáchateľov.
Z akého dôvodu by ten, ktorý sa sám prihlásil k role popravcu, nechával nevinne namočených Szaba, Kočnera a Zsuszovú, keby s vraždami nemali ozaj nič spoločné?
Isteže, vždy môžu byť všelijaké osobné pohnútky. Nevidieť však štrbinu priestoru pre racionálnu pochybnosť o tom, že hrôzy februárovej noci vo Veľkej Mači sa zbehli presne tak, ako žaloval prokurátor.
Opisom miery úkladnosti vraždy, keď hovoril o zvažovaní scenára, v ktorom by Kuciaka najskôr uniesli, a až potom zabili, si paradoxne Marček azda aj pohoršil.
Niežeby realita nebola dosť úkladná, ale z takto otvoreného „remixu“ vražedných príprav priam strieka beštialita, cynizmus, neľudskosť, nulová hodnota cudzieho života, emočná vyprahnutosť celej partie.
