Hoci je súd s vrahmi a (formálne povedzme, že údajnými) objednávateľmi vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nespochybniteľnou témou číslo jeden, vlastne sa to nedá komentovať inak ako patetickou zbierkou banalít.
Vražda nevinného človeka je hanebnosť a pri pohľade na intelektuálne a morálne vyprahnutý kolektív, ktorý sa za akýchkoľvek okolností riadi výhradne pudom sebazáchovy a zachovaním rodu, chce jednoducho žrať a množiť sa, musí v každom, kto má minimálny morálny inštinkt, vyvolávať dávenie. Čo iné podstatné sa dá k tomu dodať?
Príchod Petra Tótha na scénu však túto situáciu trochu mení. Nie je úplne preháňaním, ak povieme, že to diváka zavedie až k úvahám o prirodzenosti ľudskej povahy, Kantovi, kategorickom imperatíve a morálnom zákone v každom z nás.