Cal Newport, Digitálny minimalizmus, preložila Martina Antošová, Lindeni v spoločnosti Albatros 2019.
Moderný digitálny život má históriu pomerne krátku. Dynamika jeho vývoja je však taká bláznivá, že už teraz treba hovoriť o korekciách a “upratovaní” v životoch konzumentov.
Všetky aplikácie a smartfónové vymoženosti sú samy osebe dobré, ich nadmiera však spôsobuje vyčerpanie a závislosti. Z nutkania kontrolovať fejsbúky a tvíty sa stáva nervózny tik. Rozbíja nevyhnutný nerušený čas na príliš malé úlomky, v ktorých chýba naša vedomá prítomnosť.
Autor Digitálneho minimalizmu si všimol v tlači esej vplyvného blogera Andrewa Sullivana. Už názov bol strašidelný. “Býval som ľudskou bytosťou.” A podtitulok to spresnil: “Neustále bombardovanie správami, klebetami a fotkami z nás urobilo šialencov závislých od informácií. Zlomilo ma to. Vás to môže zlomiť tiež.”
Newport nie je aktívny na sociálnych sieťach a netrávi na internete veľa času, ale práve vďaka tomuto odstupu si všimol šlamastiku, do ktorej sa dostávajú jeho súčasníci.
Ľudia sa prihlásili na sociálne siete, aby zostali v kontakte s priateľmi po celej krajine, a nie sú schopní viesť konverzáciu s priateľom sediacim pri tom istom stole. Newportova motivácia napísať návod ako zostať v časoch neobmedzených technológií zdravým je vážna. V hre nie je nič menšie ako záchrana našich osobných životov.
Vysoká cena nepodstatností
Digitálny minimalizmus je pokusom nájsť zmysluplnú alternatívu. Takéto výzvy existovali v každom čase - aj vtedy, keď ľudia nepoznali ani len telefóny, rádio a televíziu.
Thoreau si už dávno všimol, že “mnoho ľudí vedie život tichého zúfalstva”. V marci 1845 si požičal sekeru a vybral sa do lesa neďaleko jazera Walden. Vyrobil rám zrubu. Nikam sa neponáhľal. Odišiel do lesa, pretože túžil žiť vedome, čeliť iba základným životným faktom. Všetko preto, aby “na konci života nezistil, že nežil”.
