SME

Demokracia je v Bulharsku len záplatou

Odmietnutie prítomnosti mafiánskych darebákov je dobrým začiatkom.

Ilustračné foto. (Zdroj: Adobe stock)

Autor vyučuje politické vedy a medzinárodné vzťahy na Varšavskej univerzite. Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.

Ako sa darí Bulharsku tridsať rokov po zmene režimu, sa dozviete na prvý pohľad už po pristátí na letisku. Ponúka svetový štandard, je prepojené s mestom linkou metra, autobusmi či lacnými taxíkmi. Cesta ubieha plynulo, keďže na trase nie sú semafory. Budovy zo skla a z ocele sa striedajú s panelákovými pripomienkami minulosti.

A pohľad na tieto relikty najlepšie ukazuje to, čo dnes charakterizuje bulharskú spoločnosť – kedysi symbol rovnostárstva je dnes rovnako symbolickým svedectvom postkomunistickej nerovnosti.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Majetnejší nájomníci si byty zrenovovali a energeticky upravili pomocou vonkajšieho zateplenia. Úpravy domov zostali bez pravidiel, čo dnes vidno v spôsobe, akým sa voľne vyberala farba, materiál či hrúbka izolácie. Tieto farebné záplaty na domoch ostro kontrastujú so zaprášenými a hrdzavými časťami, kde si majitelia úpravu nemohli dovoliť.

Paneláky sa tu stavali najmä v 70. a 80. rokoch a ich životnosť bola tak päťdesiat rokov. Na rozdiel od strednej Európy, kde je zatepľovanie komunitnou záležitosťou, v Bulharsku sa takýto prístup, keď renovujú celý dom spoločne, nikdy nazaužíval.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Takýto radikálne individualistický prístup je dôkazom, že Bulhari nie sú schopní pomenovať a nasledovať spoločný cieľ. Zároveň to ukazuje, ako majetkové rozdiely brutálne zasahujú do formovania reality, ktorá je všetkým na očiach, bez ohľadu na verejný priestor, estetiku či aspoň bezpečnosť.

Európske peniaze, bulharské cesty

Členstvo v Európskej únii je azda najväčšou bulharskou výhrou za posledných tridsať rokov. Napriek prístupu v roku 2007 je krajina stále súčasťou monitorovacieho programu, ktorý sleduje, ako sa darí súdnictvu, protikorupčným aktivitám a boju proti organizovanému zločinu. Správy posudzujú členské štáty a usudzujú, či je Bulharsko pripravené na možný vstup do Schengenu a eurozóny. Bulharsko tak zostáva napriek členstvu v klube na jeho okraji.

Najviac spomínanou výhodou členstva, ktorú neustále omieľajú všetky vlády, je zlepšenie cestnej infraštruktúry. Pred časom som sa v šoku pýtal, čo je príčinou opätovného zvolenia Bojka Borisova, prečo ho ľudia stále podporujú. Dostalo sa mi vtedy odpovede od blízkej osoby, že aspoň dohliadol na výstavbu ciest. Znamená to, že národné politické elity vďaka členstvu v EÚ môžu predstierať, ako vzorne si plnia úlohy. Únia tak nie je vnímaná ako spoločný projekt, ale ako kasička, z ktorej štát môže napĺňať skromné očakávania verejnosti.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Keď bola po štyridsiatich rokoch otvorená diaľnica Trakia – väčšina bola postavená ešte pred členstvom v Únii -, Borisov zato žiadal uznanie ako zjednotiteľ národa. Dnes je diaľnica v takom stave, že autá radšej jazdia pomaly v ľavom pruhu. Kto sa veľmi ponáhľa, riskuje rýchlou jazdu napravo, že auto či vodič to neprežijú. Štátne agentúry zodpovedné za stav ciest to prechádzajú mlčaním, keďže ide o ich politickú povesť.

Kto zíde z diaľnice, ocitne sa na zaplátaných cestách, ktoré svedčia o šlendriánskych rekonštrukciách. Stav ciest je správou o spôsobe, akým sa na cestách pracuje. Biznismeni s konexiami na miestne politické štruktúry posunú zákazku subdodávateľom, ktorí urobia prácu chatrnej kvality. Kontrola je len naoko, štandardy sa dajú ohnúť. Vo výsledku sa dobre predávajú autá SUV z druhej ruky, ktoré jazdu zvládnu.

Demografická apokalypsa

Pred tridsiatimi rokmi očakávalo Bulharsko narodenie svojho deväťmiliónteho občana. V roku 2018 Národný štatistický úrad hlásil populáciu okolo siedmich miliónov a číslo sa neustále znižuje. Na porovnanie rwandská genocída medzi rokmi 1990 - 1995 znížila počet obyvateľov o 800-tisíc ľudí.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Pričom na rozdiel od iných balkánskych krajín Bulharsko posledné tri dekády nebolo vo vojne a neutrpelo straty na obyvateľstve v dôsledku zmeny hraníc. Namiesto toho sa zapojilo do štruktúr NATO a EÚ a šesťnásobne zbohatlo.

No prebiehajúci demografický kolaps prinútil OSN k predpovedi, že ak sa trend nezmení, do roku 2050 bude mať Bulharsko 3,5 milióna obyvateľov, čo je zhruba rovnaký počet ako v roku 1878, keď získalo nezávislosť od Osmanskej ríše.

Na križovatke lustrácií a privatizácie sa vynoril politický systém, ktorý umožnil bývalým zdiskreditovaným elitám stať sa krstnými otcami nového systému.

Príčiny sú mnohoraké: zrútenie verejného zdravotníctva v 90. rokoch, chýbajúca perspektíva, bezvízový režim v Schengene a voľný pohyb osôb v EÚ, krachujúci rodinný model aj klesajúca pôrodnosť. Každá z nich je motivovaná transformáciou, ekonomickými a spoločenskými či európskymi príčinami, no to teraz nechajme bokom.

Čo by sme si naopak mali všimnúť je, že ani jedna bulharská vláda s tým nič nerobila. Žiadna závažnosť situácie neuznala a pritom každá nesie časť zodpovednosti na najhoršej demografickej situácii na Balkáne a jednej z najhorších v Európe.

Borisovov kabinet nedbá na výročné štatistiky a opiera sa pravidelne len o lacné PR a propagandistické kampane, v ktorých hlási rastúce návraty Bulharov z EÚ. Politické sily zaoberajúce sa prerozdelením moci sotva zaujíma, že osobné rozhodnutia nejakých pár stoviek ľudí neurobia nič s demografickou apokalypsou.

Súvisiaci článok Boj s propagandou: gruzínska lekcia Čítajte 

Intelektuálna smrť spoločnosti

Ľahké je kritizovať túto skutočnosť spoza hraníc, dôležitejšie však je, ako to pociťujú domáci. Bulharská herečka Silvia Lulčeva to v rozhovore pre Bulharskú národnú televíziu vyjadrila tak, že minulé tri dekády charakterizujú pojmy ako detstvo, pokora a trpezlivosť.

Obdobie tranzície opísané ako detstvo bolo poriadne dlhé. Nasleduje pokora, ktorá vyjadruje zmierenie s okolitou situáciou. Táto pokora sa podobá podrobeniu, v ktorom všadeprítomný štát so svojimi neformálnymi sieťami pučí každého. V poslednom rade je trpezlivosť, ktorá nie je motivovaná nádejou na to, že situácia sa zlepší, ale schopnosťou vydržať v systéme, ktorý nikam nesmeruje.

Niekoľko príkladov zakladajúcich nádej však stále možno nájsť. Protesty z roku 1997 ukázali, že Bulhari si jednoznačne prajú vstup do NATO a EÚ. Ďalšie protesty v roku 2013 zase zabránili Deljanovi Peevskému, symbolu zla v politike, nastúpiť na čelo národnej informačnej služby.

Bohužiaľ, systém sa z týchto udalostí dokázal poučiť. Zaplatení demonštranti zrelativizovali myšlienku verejného protestu a obrali tak spoločnosť o najdôležitejší nástroj na kontrolu mocných. Zvolenie Ivana Geševa na post generálneho prokurátora prelomilo spoločenský odpor proti držiteľom moci.

Súvisiaci článok Prečo sa oplatí sledovať Bukurešť Čítajte 

Medzi lustráciami a privatizáciou

Výročia si žiadajú obzretie sa a zhodnotenie. Pre piatimi rokmi pri príležitosti 25. výročia konca vlády komunistov sa o to pokúsil bývalý prezident Rosen Plevneliev. Medzi najslabšie momenty bulharskej tranzície zaradil nedostatočné lustrácie a predátorskú privatizáciu.

Otázka previerok ostáva nezodpovedaná a zakladá pocit spoločenskej nespravodlivosti a oslabuje legitimitu postkomunistických elít. Zúfalé pokusy o vyrovnanie sa s minulosťou len oslabili dôveru spoločnosti, že takéto pokusy vôbec majú nejaký význam.

Bulharský model tranzície otvoril dvere politickej realite, kde demokratické rituály slúžia ako záplaty na nedemokratickú každodennosť.

Na križovatke lustrácií a privatizácie sa vynoril politický systém, ktorý umožnil bývalým zdiskreditovaným elitám nielen prežiť zmenu režimu, ale stať sa krstnými otcami nového systému, ktorý si upravili podľa svojich potrieb.

Prieskum z roku 2017 prišiel s takýmto hodnotením spoločnosti, ktorá vyšla z obdobia tranzície: "Kombináciu nízkej spoločenskej a inštitucionálnej dôvery s podceňovaním spoločenského a politického angažovania sprevádzajú neuskutočniteľné očakávania od štátu, čo je odistený granát. Nízka dôvera v demokratické inštitúcie a slabá demokratická politická kultúra robia občanov náchylnými na nedemokratické formy vlády. Vo výsledku sú hmotná zábezpeka, známosti a korupcia vysoko na rebríčku hodnôt."

Súvisiaci článok Bez EÚ by to tu vyzeralo ako v Skopje Čítajte 

Debata po tridsiatich rokoch

Dnes hodnoteniu situácie krajiny po tridsiatich rokoch dominujú dva naratívy. Ten prvý je kritický k existujúcemu politickému modelu a sústreďuje sa na všeobecné rozčarovanie z tranzície. Ten druhý sa sústreďuje prevažne na priaznivé výsledky ekonomiky, pričom tvrdí, že Bulharsko zažíva nebývalý rast a nikdy nebolo bohatšie.

Takáto debata je však zbytočná, a to nielen preto, že porovnáva jablká s hruškami. Ale najmä preto, že odmieta pomenovať, ktorým smerom by sa krajina mala uberať. Pred tridsiatimi rokmi sa nediskutovalo o tom, aký ekonomický model si zvoliť, aby sme dosiahli najvyšší rast HDP, ale ako sa zbaviť starého systému a vytvoriť si prepojenie so Západom, s jeho politickou pluralitou, osobnými slobodami a ekonomickou prosperitou.

Ako nám ukazuje čínsky model, rýchly ekonomický rast vôbec nie je podmienený demokratizáciou. Bulharský model tranzície, v ktorom samotní komunisti rozobrali komunistický systém, otvoril dvere politickej realite, kde demokratické rituály slúžia ako záplaty na nedemokratickú každodennosť.

Tridsať rokov tento systém rástol, zrel a stabilizoval sa, pričom ho prikrmovalo členstvo v Únii. Dnes už nemá význam viac diskutovať o jeho pôvode, ale o spôsoboch, akými sa prispôsobil vonkajším aj vnútorným tlakom, aby predstieral akúsi zaplátanú demokraciu.

Po tridsiatich rokoch potrebuje bulharská politika objaviť právny štát, deľbu moci a nezávislé súdnictvo. Čo sa nezaobíde bez spoločenskej ostražitosti, tlaku na vládnuce elity a odmietnutie existujúceho modelu. Odmietnutie prítomnosti mafiánskych darebákov vo verejnom živote je dobrým začiatkom pre kultúrnu, spoločenskú a ekonomickú renesanciu.

Autor: Spasimir Domaradzki

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Sklamaní voliči Matovičovej vlády sa nevzdali a vybrali si (najmä) Ivana Korčoka.

Fico je silný len vtedy, keď ostatní mlčia.


Premiéra Roberta Fica (Smer) vítajú v Galante na výjazdovom rokovaní vlády v čase volebnej kampane k voľbe prezidenta

Pellegrini cez šéfa Aliancie láka Maďarov. Ten podrazil vlastnú stranu.


a 1 ďalší
Reálna tvar muža a jeho deformovaná tvár, tak ako ju videl pacient so vzácnou poruchou zrakového systému.

Viktor Sharrah si myslel, že sa zbláznil.


Štefan Harabin.

Za vyjadrením je Jureňa, Harabin ho okamžite zbavil funkcie.


Neprehliadnite tiež

Peter Schutz

Korunou komunikačného amoku je odvrávanie Bidenovi.


Prezidentský kandidát Ivan Korčok počas zhromaždenia v Bratislave.

Voliči v prvom kole vyslali signál, že nechcú politiku korupcie a lži.


Nabudúce by niekto z SNS mohol vyriešiť krádež tým, že zatkne náhodného okoloidúceho.


Šéfredaktorka denníka SME Beata Balogová.

Orbánove médiá vykresľujú Pellegriniho ako mierotvorcu a Korčoka ako vojnového štváča.


SkryťZatvoriť reklamu