Hovoríme si, že sa to nemôže stať. Veď svet sa posunul. Utešujeme sa, že už nikto nechce cez tú hranicu, za ktorou sa masy zbavujú svojej ľudskosti. Ako ťarchy, ktorá im bráni v hľadaní svojej novej identity.
So stiahnutým žalúdkom počúvame príbehy posledných živých svedkov holokaustu. Zajtra tu už nebudú. Niektorí zbierali silu celý život, aby tie slová dokázali na konci svojho života vysloviť.
Mali pocit, že z nich svedectvo vypadáva ako kúsky stuhnutej krvi. Akoby bola len nedávno preliata. A v konečnom dôsledku aj bola. Menej než pred jedným storočím.
Niekde na začiatku bola frustrácia a hľadanie nepriateľa. A stereotypy o parazitoch a príživníkoch dýchali na zátylok každému, kto vytŕčal z definície čistej rasy. Tú neurčila vyššia sila: určili ju tí, čo prahli po moci. Bezcitne, akoby nemali prísť žiadne zajtrajšky. Hovorili, že je to boj o identitu akási emancipácia národa, aby sa konečne videl veľký a odvážny.
