Autor je historik, pôsobí na Albertskej univerzite v Kanade.
V septembri minulého roka napísal americký diplomat John Evans výrečný článok o národných záujmoch. Pod titulom Ako porozumieť Vladimirovi Putinovi tvrdil, že Putin je obyčajný ruský politik, ktorý nepresadzuje nič iné ako to, čo boli dlhoročné ruské záujmy. Z tejto perspektívy bolo rozšírenie NATO na východ po zrútení ZSSR katastrofálnou politikou a ponuka prístupových rokovaní Ukrajine a Gruzínsku v roku 2008 ešte horšou.
Autor verí, a tu som s ním zajedno, že je chybou vnímať Putina ako prameň všetkých problémov, ktoré Spojené štáty zakúšajú s Ruskom. V skorších poznámkach k Putinovi, ktoré John Evans písal ešte z Petrohradu ako diplomat, je presný. O tých neskorších sa to už nedá povedať.
Ukrajine napísal, že „sa musíme zmieriť s tým, že Krym sa viac nevráti pod ukrajinskú správu a že vstup Ukrajiny do NATO je prekročením ruskej červenej čiary“. O ruskej okupácii Krymu tvrdí toto: „Rusko má na ruke silné karty, pretože drží územie. Moskva jednoducho odmietne diskusiu o prinavrátení Krymu Ukrajine, no Rusko potrebuje spoluprácu vo veciach ako doprava či zabezpečenie prísunu vody a Ukrajina zase s navigáciou, takže rozhovory nebudú prerušené.“
Na margo Donbasu sa pýta: „Je federalizácia nepredstaviteľná v takej rôznorodej krajine ako Ukrajina? Ide to v Kanade, ktorá je historicky hlboko rozdelená, a išlo to aj v Spojených štátoch či Rusku. Malo by sa o tom aspoň uvažovať.“
Oceňuje preto snahu francúzskeho a nemeckého vedenia o obnovenie Minských dohôd a tiež úsilie ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského o dosiahnutie dohody s Ruskom.
Budapešť, 1994
Už som tieto argumenty počul, napríklad na konferencii vo Washingtone v roku 2016, kde v rámci panela Americkej spoločnosti pre slovanské, eurázijské a východoeurópske štúdie jeden z rečníkov tvrdil, že Ukrajina nemá právo na vlastnú zahraničnú politiku, ktorá nezohľadňuje Rusko, pretože to tak či onak skončí konfliktom.
A iní akademici, ako napríklad John Mearcheimer a Stephen B. Cohen vyhlásili, že podpora Ukrajiny v spore s Ruskom nie je v záujme Spojených štátov.
Z tohto pohľadu prezident Barack Obama urobil správne, keď medzi rokmi 2014 - 2016 odmietal poslať na Ukrajinu zbrane hromadného ničenia a prezident Trump zase nesprávne, keď to urobil – ironické je, že Trump sa zvykne zobrazovať ako Putinov spojenec, no v tomto prípade hovoria činy jasnejšie než slová.
Johna Evansa a ostatným by som položil dve otázky: má Ukrajina právo na existenciu v rozmedzí, ktoré určujú hranice uznané medzinárodnou komunitou v roku 1991? Mali by sa Spojené štáty, Rusko a Spojené kráľovstvo cítiť viazané dohodou, ktorú v roku 1994 podpísali v Budapešti, aby uznali garanciu týchto hraníc na výmenu za to, že Ukrajina sa vzdala svojho sovietskeho jadrového potenciálu v prospech Ruska?
V tejto chvíli sa krehký, sotva trojročný štát odhodlal, že sa odzbrojí v susedstve predátorov, ale len pod podmienkou, že silnejšie štáty preberú garanciu jeho bezpečnosti.
