Marianna Koliová je literárna vedkyňa a pedagogička na FiFUK. Článok publikujeme v spolupráci s Knižnou revue.
Alena Sabuchová: Šeptuchy. Bratislava: Artforum, 2019
Autorka a scenáristka Alena Sabuchová, ktorá za svoj debut Zadné izby (2016) získala medziiným Cenu Ivana Kraska, odzrkadľuje svojou druhou knihou Šeptuchy pomerne populárny literárny trend.
Zaraďuje sa ním totiž medzi tie autorky (Fulmeková, Kucbelová, Mojžišová), ktoré sa vo svojej tvorbe v takej alebo onakej podobe hlásia k dokumentárnym východiskám historicko-archívneho, etnografického, sociologického, biografického či cestopisného charakteru, pričom v diele pracujú s odlišnou mierou fikcionalizácie a beletrizácie.
V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani čitateľsky mimoriadne úspešný román Žítkovské bohyně českej spisovateľky Kateřiny Tučkovej, ktorá nielenže postupuje spomínaným dokumentárno-beletrizujúcim spôsobom, ale so Sabuchovej dielom ju spája aj motivicko-tematická línia. V rámci nej Tučková mapuje fenomén veštkýň a liečiteliek na česko-slovenskom pohraničí Bielych Karpát.
Alena Sabuchová v Šeptuchách zase na pozadí kamarátstva dvoch postáv (rozprávačky a hrobárovej dcéry Doroty) tematizuje tradíciu liečiteľstva a zaklínania („šeptúch“) v poľskom Podlasí – regióne hraničiacom s Bieloruskom a Litvou.
Keď sa mohlo trúsiť nad mŕtvymi
Fenomén hranice a jej (ne)prekročiteľnosti je kľúčovým prvkom v Sabuchovej knižke aj celkovo, nielen z topografického hľadiska. Funkčne zasahuje do všetkých významových plánov diela.
