Autor je teológ a publicista
Zobrali nás ráno, alebo nadránom, vypínal som počítač, stihol som požiadať o pomoc, nech mi ľudia pomôžu, že to asi začalo, viac si nepamätám.
Cestovali sme celý deň, ale možno nás iba vozili dookola po tej istej trase, chvíľami sa auto nadhadzovalo, ale bolo tiché, asi nejaký elektromobil, niečo, čo zničí dieselový motor, niečo, čím sa nedá ísť poľovať, ani sa to nedá tunovať, auto, v ktorom neodveziem študentky z Beňadika na večeru do Kúrie, lebo do týchto teplých áut žiadna poriadna žena nenastúpi.
Bolo nás viac, mal som na hlave kuklu, smrdelo to ako v divadle, nie že by som do divadla chodil, nebudem sa pozerať na paviána Stankeho a starnúce herečky, ale viem, že na seba niečo kvapkajú, aby voňali, a vďaka tomu sa muži menia na ženy, ako v Tvoja tvár mi je povedomá.
A púšťali nám hudbu, teda, asi to považujú za hudbu, žiadne píšťaly, alebo liberecké auto-moto-techno, ale nejaké ženské veci, také, čo si žena púšťala, keď som nebol doma, vraj „romantické“, alebo na Valentína, keď sme museli jesť granadír pri sviečke, recept mala z Bez servítky, ako si tam všetci varia jedlá, z ktorých sa nikto nenaje.
Okrem granadíru, mi to pripomína ovar, tak občas sme to jedli, keď sme mali výročie, alebo na Valentína. Viem. Hovorili, že nám púšťajú toho negra, Princa, pamätám si ho. Z Óčka, kým sa z toho nestala úpadková stanica.
