Keby vládli na Slovensku trochu štandardné pomery, autor sa bez váhania prikloní na stranu obhajcov Danka tvrdiacich, že zverejnenie (najmä intímnejších častí) jeho komunikácie so Zsuzsovou je cez čiaru, nadpráca (mediálnych trollov).
Aj s argumentom, že napríklad nutkanie niekoho „bozkávať všade“ nepatrí pod základné právo občana na informácie, a to ešte ani v prípade veľmi vysokého ústavného činiteľa, ktorému tiež náleží akýsi minimálny kútik pre súkromie.
Na schválenie úniku niekomu nepostačí ani to, že Danko kontakt popieral v situácii, keď sa už Zsuzsová „tešila“ obrovskej verejnej známosti (pozornosti).
Aj keď nevidieť, ako by sa tento názor vyrovnal s oponentúrou, že v kontexte obrovského pobúrenia nad vraždami Jána a Martiny bolo priznať sa vecou nielen cti – iste, kde by ju Danko vzal? – ale aj sebazáchovného inštinktu.