Autorka je režisérka
„Mám jednu otázku,“ povedala Sharon Thompsonová-Schillová pred početným publikom. „Koľkým z vás diagnostikovali nejakú poruchu učenia?“
V auditóriu to zašumelo a potom sa zdvihla polovica rúk.
Sharon bola ohromená. Je totiž neurovedkyňa a túto otázku nepoložila v triede plnej detí s problémami v škole, ale na stretnutí prominentných sponzorov Pensylvánskej univerzity. Bola to skupina výkonných a veľmi úspešných ľudí podporujúcich vzdelanie. A v tej chvíli si Sharon a s ňou pravdepodobne všetci prítomní v sále položili tú istú otázku: Sú títo ľudia úspešní a bohatí napriek svojmu znevýhodneniu alebo práve vďaka nemu?
Sila obmedzenia
Keď sa povie „dyslexia“ alebo „dysgrafia“, ľudia sa podľa reakcie delia na tri kategórie. Popierači si myslia, že to je diagnóza vymyslená ako ospravedlnenie pre tých, ktorí sú leniví sa učiť, doma sa im nevenujú a pri troche motivácie by také slová ani nemuseli existovať.
Ignoranti si myslia, že sa ich to netýka, lebo bez problémov čítajú, aj píšu a dobrá genetika sa iste postará, aby ich deti boli rovnaké.
No a zasvätenci vedia, o čo ide, a tak oscilujú medzi odhodlaním vzdorovať nepriazni osudu a istým stupňom rezignácie. Realita je však taká, že ľudia z prvých dvoch kategórií sa môžu ľahko ocitnúť v kategórii tretej, keď sa ich bystré dieťa zrazu nepochopiteľne nebude vedieť naučiť čítať a písať a všetci ľudia z tretej kategórie sa jedného dňa možno potešia, že v nej sú.
Pretože sa ukazuje, že hoci mozgy ľudí s dysgrafiou či dyslexiou vykazujú menšie množstvo prepojení v oblastiach aktivujúcich sa pri čítaní a písaní a stalo sa tak už v prenatálnom vývoji, na druhej strane však títo ľudia zapájajú schopnosti a stratégie, ktoré deti s bezproblémovým čítaním a písaním nepoužívajú, pretože nemusia. A čo sa nepoužíva, to sa nerozvíja a zakrnieva.
