Ten príbeh znie asi takto: voliči Kotlebu sú v zásade dobrí a pracovití ľudia, ale musia žiť v slzavom údolí menom Slovenská republika v roku 2020, majú popraskanú cestu, prednosta okresného úradu je skorumpovaný, pracujú za šesťsto eur v hrubom a všetci na nich zabudli.
My všetci sme zlyhali a je to naša chyba, mali by sme sa vrhnúť do slovenských hladových dolín a rozprávať sa s týmito frustrovanými občanmi a naviesť ich na správnu cestu. A kým sa tak nestane, nemáme sa čo čudovať, že volia fašistov, nedajbože im to ešte vyčítať.
Čitateľovi s nedostatkom času dopredu prezraďme záver, že je to nezmysel, pre tých ostatných to môžeme trochu rozvinúť.
V prvom rade, argument „hladovými dolinami“ je nielen lživý, ale ešte aj neúctivý voči ľuďom, ktorí sú naozaj hladní.
Ak odhliadne od patologických individuálnych prípadov, na Slovensku nikto hladom netrpí, nedajbože, aby to boli celé rozsiahle spoločenstvá, ako to „dolina“ indikuje.
Toto nie je Weimar
Ale dobre, veľkoryso to prehliadnime s tým, že sa to nemyslí doslova, ale ako krycie označenie pre hospodársky chradnúce zabudnuté regióny, kde sa regrutujú naši milí frustrovaní voliči. Problém je, že to nemá oporu vo faktoch, a to hneď na niekoľkých frontoch.
Po prvé, aj ten najchradnúcejší región je výrazne bohatší ako pred piatimi, nedajbože desiatimi alebo pätnástimi rokmi.
Áno, bez ohľadu na lenivé vládnutie Smeru sa životná úroveň na Slovensku zvyšuje, nezamestnanosť je na dne a platy aj dôchodky reálne vzrástli o desiatky percent, infláciu prakticky nepoznáme.
