Autor je analytik, publicista a expert na európsku politiku.
Za posledné desaťročie získali čínske štátne firmy podiely v trinástich európskych prístavoch, od Rotterdamu a Antverp na severe až po aténsky prístav Pireus na juhu. Najväčší, až stopercentný podiel majú v Pireu, ale hneď za ním nasleduje belgický prístav Zeebrugge, v ktorom má čínska spoločnosť COSCO až osemdesiatpäťpercentný podiel.
Boj členských štátov o čínske investície do ich prístavov sa môže stať zdrojom konfliktu medzi severom a juhom Únie, to znamená medzi Holandskom, Belgickom a Nemeckom na jednej strane a Francúzskom, Španielskom, ale najmä Talianskom a Gréckom na strane druhej.
Lenže to nie je jediné riziko spojené s čínskou obchodnou expanziou. V decembri 2018 sa vo svetových médiách objavili správy, že v prípade nesplácania vládneho úveru na novú železnicu prevezme čínska štátna exportno-importná banka prístav v kenskej Mombase, ktorý patrí medzi najväčšie v Afrike.
Počúvajte cez >> Apple podcasty | Spotify | Google podcasty | RSS
Tieto správy sa nakoniec nepotvrdili – kenská vláda zverejnila časť zmluvy o pôžičke, podľa ktorej nebol čínsky úver zabezpečený majetkom prístavu, ale len jeho príjmami, respektíve ziskom. No podozrenie, že Čína sa cez úvery chudobným krajinám stáva novodobým kolonizátorom, na ktoré sú zvlášť citliví nielen ľudia v afrických štátoch, ale aj v komunistickej Číne, zostalo.
Napríklad aj preto, že niečo podobné už Čína urobila na Srí Lanke. Najprv tamojšej vláde požičala peniaze na výstavbu nového prístavu s podmienkou, že stavbu bude realizovať čínska spoločnosť. Potom prišiel problém so splácaním a v roku 2017 nemala srílanská vláda inú možnosť, ako prepustiť čínskej štátnej firme osemdesiatpäťpercentný podiel v spoločnosti vlastniacej prístav.
Požičiame bez podmienok
Investície do modernizácie prístavov, vrátane tých európskych, sú súčasťou „Morskej hodvábnej cesty pre 21. storočie“. Tá je jednou z dvoch vetiev čínskej dlhodobej expanznej iniciatívy pôvodne nazvanej „Jeden pás, jedna cesta“, dnes vo svete známej pod skráteným názvom „Pás a cesta“.
Jej druhou vetvou je Ekonomický pás Hodvábnej cesty, ktorý má ambíciu rozvíjať pozemnú obchodnú infraštruktúru prepájajúcu Čínu a Európu.
Investície do železníc a diaľnic, ktoré Čína sľubuje napríklad aj malým štátom Západného Balkánu, sa v týchto krajinách stretávajú s nadšením, pretože rovnako ako v Keni alebo na Srí Lanke sú ponúkané bez politických podmienok – zatiaľ čo úvery a investície z Európskej únie sú vždy podmienené politickými a hospodárskymi reformami.