Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Bolo 14 hodín 55 minút, keď Matvej odrezal 15. podperu. Pred sebou ich mal ešte 97. V tej chvíli sa strecha začala rúcať. Matvej dobehol ku klietke, zavesenej na ramene žeriava a oboma rukami sa chytil jej okraja. Svitla mu nádej.
Jeho kolegu, dvadsaťšesťročného Alexandra Bardynina, strach úplne paralyzuje a tak nestačí urobiť prakticky nič.
Len pozorovať, ako sa kamarát snaží o nemožné. Potom sa púšťa a mizne v sutinách a obrovskom mraku prachu.
Smrť v priamom prenose
Svet 31. januára 2020 obleteli zábery padajúcej konštrukcie petrohradského štadióna a mnoho ľudí si myslelo, že ide o nejaký žart, počítačový trik. V skutočnosti to bolo tradičné ruské šlendriánstvo, zdrvujúca neopatrnosť a ľahostajnosť k ľudskému životu.
Tatiana Kjappi si 31. januára zapla televíziu. O tretej popoludní sa začali správy. Oznámili, že športovo-koncertný komplex Petersburgskij sa zrútil.
Na obrazovke sa objavuje videozáznam – jeden z robotníkov beží, beží, ale nedobehne. "To je predsa náš syn," zvolá zdesená Táňa. Manžel najskôr nechápe. Zarazí ho zúfalstvo v tých piatich slovách. Ako keby sa práve zrútil celý svet, nielen jeden štadión.
"Je to on! To je koniec. Stratili sme ho!" Žena reve ako zmyslov zbavená. Jej kardiostimulátor v tej chvíli prekonáva zaťažkávaciu skúšku.
