Autorka je lekárka a spisovateľka
Zobrala som dcéru k meninám do kina na Malé ženy. Matka štyroch hrdiniek pracuje počas americkej občianskej vojny ako dobrovoľníčka a v jednej chvíli hovorí svojej černošskej kolegyni, ako sa hanbila za svoju krajinu.
Tá veta (zvlášť v americkom filme) mi zarezonovala; v poslednom čase totiž akosi pričasto počúvam o tom, ako sa kto hanbí za tú našu.
Akoby to už akosi patrilo k lepším mravom: hanbiť sa za Slovensko, prípadne za to, že sme Slováci - čiže obmedzenci bez histórie a (politickej) kultúry -, ktorí si aj za svojho prvého štátu nahonobili len historickú hanbu.
Verím tomu, že niečo ako národná hanba existuje, dobre to poznajú určite Nemci. Rešpektujem aj, že hanba je jednoducho emócia a za tie ako také by sme sa hanbiť, a teda ani súdiť nemali. Záleží len na tom, čo s nimi urobíme.
Pocit studu, že sme to vo svojej krajine nechali v mnohých veciach dôjsť tak ďaleko, môže byť aj pohnútkou využiť svoje možnosti zmeniť to.
