Autor je teológ a spisovateľ
Málokedy dokáže rozum a to, čo považujeme za rozumné uvažovanie, mobilizovať ľudí a usmerňovať spoločenskú energiu aspoň tak ako akákoľvek emócia.
Verejný život je však od osvietenských ašpirácií na dobrú vládu priestorom, kde by sa mala vecná, rozumná a blahodarná úvaha uplatňovať.
Európske štáty sa k ideálu rozumnej verejnej politiky priblížili najviac a len málokde na svete nájdete toľko praktických, dobrých a voči občanom ústretových rozhodnutí ako v dnešnej Európe.
Nechceme teraz polemizovať o tragických zlyhaniach európskych dejín, no povojnové a neskôr postkomunistické usporiadanie Európy sa predsa len vyznačovalo vecnosťou a schopnosťou mobilizovať verejnosť v prospech užitočných vecí, ktoré nám uľahčujú život, predlžujú ho a robia ho menej závislým od premenlivosti a neurčitosti tých emócií, ktoré síce dokážu ľudí nadchnúť, no zároveň ich aj zničia.
Hurá, emócie!
Môžeme spomenúť, že je to aj za cenu ústupu istej verejnej vášne, pocitu spolunáležitosti, pretože praktické riešenia sa vyznačujú prevádzkovou diskrétnosťou, vďaka ktorej zabudneme na pasové kontroly v Schengene alebo výmenné kurzy a nadobúdame pocit, že žijeme v nudných a nezaujímavých spoločnostiach, kde sa v rodinách a na večierkoch nepatrí hovoriť ani o náboženskom alebo politickom presvedčení.
Z pocitu, že moderné európske štáty dnes nedokážu mobilizovať podnetnú a napĺňajúcu emóciu – iniciačný zážitok spojený s pocitom, že niekam patríme a môžeme sa na spoločnosť v prípade núdze spoľahnúť –, vznikla predstava, že sa azda môžeme vrátiť k emocionálnej mobilizácii. A máme problém.
