Autor bol v rokoch 1989 – 1991 podpredseda slovenskej vlády a v rokoch 1998 – 2006 komunálny poslanec
Po okupácii v roku 1968 a oklieštení práv a slobôd tlmili normalizátori nespokojnosť obyvateľstva okrem rozvoja pracovných príležitostí, školstva a zdravotníctva i masívnou bytovou výstavbou. Používala sa panelová technológia, stavalo sa podľa typizovaných projektov, ľudia sa sťahovali do jednotvárnych sídlisk, často dokončovaných dlho po oficiálnom splnení plánu.
Po páde režimu sme sa posmievali z „králikární“ a rýchlo sme zabudli, aký pokrok znamenalo získanie bytu a presun do moderných bytov s technickou a občianskou infraštruktúrou. Aj keď byty neboli ideálne.
Kúp si sám
Náklady na výstavbu štátnych bytov sa hradili z rozpočtu, na družstevnú výstavbu výrazne prispieval štát, výstavbu do osobného vlastníctva financovali stavebníci rodinných domov, ale tiež s podporou štátu. Mzdy boli nízke, ale náklady na získanie bytu boli neporovnateľné s dneškom.
Predstava, že trhová ekonomika umožní rýchly rast príjmov všetkých obyvateľov a na obstaranie bytu, sa však ukázala mylná. Byt nie je rovnaký tovar ako módne oblečenie či osobné auto, ktoré sú nahraditeľné.
Bývanie uspokojuje základné ľudské potreby a podmieňuje fungovanie rodiny, výchovu detí, vzdelanie, zdravie a sociálne vzťahy obyvateľov. Preto sa vo vyspelých krajinách uplatňuje spoločenská podpora bývania.
V roku 2018 sa postavilo rekordných 18-tisíc bytov. To je viac ako tretina z rekordných 48-tisíc bytov v roku 1980. V rokoch 1990 až 2009 sa postavilo o 500-tisíc bytov menej ako v rokoch normalizácie 1970 až 1989.
