Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Stalo sa to 7. februára večer. V Magase, hlavnom meste Ingušska, kde to dobre poznám. Prežila som tu niekoľko rokov v čase čečensko-ruskej vojny. Vtedy sa volalo Nazraň.
Vizážou aj veľkosťou pripomína našu veľkú dedinu. Tradíciami predminulé storočie. Aj keď mobil tú má každý, aj deti, a po uliciach sa preháňajú autá najdrahších svetových značiek.
Niektoré pravidlá sa ale nemenia po celé stáročia. Mnohé sú zakonzervované v termíne krvná pomsta.
Pravidlá Kaukazu
Tridsaťsedemročný Magomedbašir Moguškov v osudný deň prišiel za sestrou, tridsaťtriročnou Elizavetou Jevlojevovou. Pohádali sa, či skôr brat na sestru kričal. Tak to aspoň stojí v policajnej správe.
Celý príbeh je šokujúci. Lenže kto pozná Ingušov a ich zmysel pre česť, klan a dodržiavanie tradícií, prekvapený nie je.
Deň pred činom Magomedbašir prechádzal sociálne siete. Robil to často a rád. Zrazu mu vyschlo v ústach. Na jednom z videí uvidel známu tvár.
Polícia zadržiava skupinu ľudí, medzi nimi je žena. To nemôže byť pravda, prebehlo mu hlavou. Polícia zatýka jeho sestru.
Pravidiel, ktorými sa riadi ingušská spoločnosť, je mnoho. Niektoré sú pikantné, iné by sa stretli aj u našich mužov s pochopením, azda aj s nadšením.
Napríklad pravidlo, ktoré nazývam „schovaná svokra“. Muž, ktorý sa ožení, nesmie nikdy, ale naozaj nikdy uvidieť svoju svokru. Matky neviest tak chýbajú na ingušských svadbách a keď sa potom v krajine, kde sa každý pozná s každým, náhodne stretnú sa na ulici, musí svokra trebárs preskočiť plot a schovať sa. Ak sa jej to nepodarí, citlivejšia povaha môže dokonca spáchať samovraždu.
Príbeh Magomedbašira a Elizavety, milujúcich sa súrodencov, je skoro rovnako dramatický ako ten o Rómeovi a Júlii. Rozhodne je rovnako tragický, pre Európana absolútne nepochopiteľný a zbytočný. Ale Kaukaz je Kaukaz a odsudzovať či hodnotiť nemá zmysel.
