Autor je bývalý predseda súdu v Katoviciach, v súčasnosti pôsobí ako učiteľ a aktivista. Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.
Po viac ako tridsiatich rokoch od prvých takmer slobodných volieb a po pätnástich rokoch členstva v EÚ je nebezpečenstvo Polexitu blízko. Únia bola dobrým zdrojom podpory, pokrývala náklady a rozdeľovala fondy. Bývalý premiér Waldemar Pawlak to zhrnul v konštatovaní, že „vieme podojiť Brusel“, pričom mal na mysli získavanie prostriedkov na verejné investície.
EÚ bola vnímaná ako žičlivá sponzorka bez veľkých nárokov. A právny štát sa z tohto pohľadu mylne vnímal ako základy, na ktorých vyrastá skutočné stavenisko – mosty, štadióny, cyklotrasy, knižnice a koncertné sály. Tabule s európskou vlajkou možno nájsť na väčšine nových verejných stavieb.
Ale toto vnímanie Únie ako bankomatu sa končí. Ukazuje sa totiž, že EÚ záleží okrem infraštruktúrnych projektov aj na inštitúciách a právnom štáte.
Mýty o poľskom súdnictve
Právny štát sa v poľských spoločenských vzťahoch neteší dobrej tradícii. V národoveckej poéme Pan Tadeusz Adama Mickiewicza sa spory neriešia vyjednávaním či urovnaním, ale rovno ozbrojeným výpadom proti oponentom. Takýto postup je, paradoxne, posvätený právom.
Povinné čítanie sa bezpochyby odráža v národnom mrave. Každý rok putujú na súd milióny sťažností pri populácii 38 miliónov. Obchodnícka stratégia pokonať sa tak, aby bol každý spokojný, sa našincom zdá cudzia. A čosi podobné sa dá povedať aj o poľských politikoch.
Za tých tridsať rokov od roku 1989 sa minister spravodlivosti menil štatisticky každý rok. Súdne poplatky sa raz zvyšovali, inokedy znižovali. Podobne aj v prípade odškodného. Nieto účinnej právnej pomoci pre najnúdznejších, ktorí sa tak nemôžu dostať k spravodlivosti. Špecializovaný systém urovnávania obchodných sporov promptnejšou cestou bol zrušený a potom opäť obnovený. Lokálne súdy sa spájali a znovu rozdeľovali.
Na zmenu v justičnom systéme sa tak stále čakalo.
“Sudca rozhodnutie vydané neuznaným orgánom ignoroval a tak chodí denne do práce, posadí sa za stôl a díva sa do čiernej obrazovky počítača.
„
Priemerný poľský sudca má okolo štyridsať rokov a je to žena. Kariéru v súdnictve začala už v časoch novej ústavy, pravdepodobne študovala európske právo, aby si doplnila vzdelanie. Je preto len mýtus, aké je poľské súdnictvo poznačené komunistickou érou.
No je tiež mýtom, že súdy boli otvorené dialógu, spolupráci s občianskou spoločnosťou, aby vysvetľovali nuansy svojich rozhodnutí. Nie, bohyňa spravodlivosti bola nielen slepá, ale aj nemá. Súdy komunikovali výlučne prostredníctvom rozhodnutí.
Hovorcovia len opakovali komplikované sentencie z rozhodnutí, správy zaslané z prostredia spravodlivosti boli takmer nezrozumiteľné. Občania tak dostávali na známosť, že na súde ich nič dobrého nečaká, a aj keby vyhrali, neporozumejú verdiktu.
Túžbu po spravodlivosti predbiehala rigídnosť dodržiavania postupov.
Prečo sa oplatí sledovať Bukurešť Čítajte Kto má príbeh, ten vládne
Aby sme citovali nobelistku Oľgu Tokarczuk, „kto má príbeh, ten vládne“. Strana Právo a spravodlivosť (PiS) dominuje poľskej politike, pretože jasne hovorí svoj príbeh.
A v tomto príbehu sú sudcovia za tých zlých. Škodia úbohým občanom, nemajú kúska citu a pochopenia. Kladú európske právo nad národné alebo sa obracajú na súd v Luxemburgu, aby vyniesol verdikt.
Masívna reklamná kampaň „Spravodlivé súdy“ hradená z prostriedkov vlády mala za následok aj absurdné klebety o sudcovi, čo ukradol párky či o inom, ktorý prepustil na slobodu pedofila. Takáto akcia nemá obdoby v poľskom verejnom priestore a preto volanie po reforme len zosilnelo.
Výmena sudcov sa doteraz týkala 140 vedúcich pozícií. Noví predsedovia a podpredsedovia však nemali skúsenosti s riadením a v predošlom období si nijako nezískali rešpekt kolegov. Navyše náhodné prideľovanie spisov je transparentné len naoko, keďže algoritmus tohto prideľovania nezverejnili napriek odporúčaniam watchdogových organizácií.
Súdnu radu nominovali politici, čo je v rozpore s ústavou. Na 15 miest sa prihlásilo len 18 kandidátov, keďže ostatní mali silné pochybnosti o výberovom konaní.
K rozhodnutiu Európskeho súdneho dvora sa pridalo aj novšie rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktoré hovorí, že disciplinárny senát, ktorý má čistiť súdy od čiernych ovcí, nemá miesto v mierových časoch.
Ďalšie opatrenie zamedzilo sudcom vyjadrovať sa k politickým témam. A tak ďalej.
Demokracia je v Bulharsku len záplatou Čítajte Pred čiernou obrazovkou
V novom roku sme takmer denne svedkami škandálnych obratov v súdnictve. Sudca z Olsztynu Paweł Juszczyszyn bol pozbavený funkcie na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu, ktorý však samotný Najvyšší súd neuznáva. Predseda Najvyššieho súdu je však na strane disciplinárnych zložiek a preto sudcovi odobral zložky a zablokoval počítač.
Juszczyszyn naopak rozhodnutie vydané neuznaným orgánom ignoroval a tak chodí denne do práce, posadí sa za stôl a díva sa do čiernej obrazovky počítača.
Musíme sa preto pýtať, kam smeruje poľská spravodlivosť. Úprimne, hlboká kríza v systéme spravodlivosti by nás nemala prekvapovať. Má čo do činenia s panujúcim populizmom, ktorý dobre poznáme tu v strednej Európe, ale už ho spoznali aj na Západe.
Na príčine sú roky zanedbania systému spravodlivosti. Ale tiež ekonomická mašinéria, ktorá uprednostňovala „neviditeľnú ruku trhu“ pred hodnotami. Nájsť nepriateľa a zamerať na neho pozornosť publika je osvedčenou taktikou, ktorá sa politicky vyplatí. Diagnózu máme, no vakcínu na populizmus zatiaľ nik nevynašiel.
Musia sa brániť aj nositelia spravodlivosti, brániť hodnoty, ktoré zastávajú, pretože sú to oni, kto ručí za dodržiavanie práv občanov.
No dôležité miesto má aj občianska náuka, musí sa však učiť moderne a účinne, aby si občania boli vedomí svojich práv a spôsobov, aké majú, keď sa chcú brániť. Pričom sa musíme vzdať predstavy, v centre spravodlivosti sú súdy a nie samotný občan.
Takýto prístup dokáže vytvoriť skutočne pevnú európsku základňu, silnejšiu než tony betónu vyliate na eurofondových staveniskách.
Autor: Jarosław Gwizdak
