Autor je prekladateľ a publicista
Práve v dňoch, keď slovenská prezidentka Zuzana Čaputová vystupuje s prejavom na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii, si môžeme predstaviť, ako by to vyzeralo, keby na jej mieste bol Štefan Harabin. Skutočný víťaz volieb, z Boží vůle král.
Štefan Harabin by, samozrejme, na žiadnej bezpečnostnej konferencii nevystúpil – bezpečnostné riziká na nich zvyčajne nevystupujú. Štefana Harabina by na ňu nikdy nepozvali, a ak by aj áno, tak by na ňu nešiel.
Štefan Harabin, prezident – dávivá predstava –, by sa venoval plus-mínus dvom veciam: deštruizmu a masáži vlastného ega. V zásade je preto šťastím, že sa s Marianom Kotlebom nedokázal dohodnúť.
Práve to je, mimochodom, dlhodobý problém v prostredí, kde najdôležitejšie je byť alfasamcom.
Ak v ňom ide najmä o to, kto bude vodcom, ako sa môžu dvaja vodcovia spojiť? Ktorý ustúpi? Ktorý z nich na seba dobrovoľne zoberie úlohu betasamca? A aký má zmysel byť betasamcom, ak sa rátajú iba alfasamci?
A tak – nič. Štefan Harabin nie je v prezidentskom paláci a ak sa nestane niečo absolútne nevídané, nebude ani v parlamente.
Strana jedného človeka
Štefan Harabin by nedbal, keby prezidentom bol, ale neprekážalo mu ani to, že sa ním nestal. Získal predsa politický kapitál a ten môže zúročiť v parlamentných voľbách – Rado Procházka bude vedieť, o čom hovoríme a pozdravuje z lekcie španielčiny.
Práve preto najprv hovoril, že stranu nezaloží a potom ju založil; hovoril, že bilbordy používať nebude a potom nimi oblepil celé Slovensko.
Hovoril a hovorí úplne hocičo: pokiaľ ide o vzťah k pravde, v porovnaní s ním vyzerá ešte aj Andrej Danko ako šampión.
Lenže čo vlastne Vlasť hovorí? Niečo áno; väčšinou o hrozbách, ktoré neexistujú, alebo ak existujú, potom určite nie tak, ako to hovoria oni. Nezáleží však na tom: keď si pozriete ľubovoľné ich video, dôležité nie je čo, ale kto hovorí.
