Marian Kotleba sa obklopuje haraburdami a zaklínadlami, o ktorých sme si mysleli, že v modernom politickom svete už nestretneme.

Že politici nebudú odvodzovať svoj rodokmeň od uhorského činovníka, ktorému primyslia slovenskú národnosť. A nebudú brať bitku pri Viedni ako základ pre akúsi zjavenú geopolitiku.
Že sa nebudú stavať po boku kňazov či sektárskych kazateľov ochotných dosvedčiť ich povolanie z inej dimenzie. A nebudú si požičiavať jazyk, v ktorom sa svet rozpadá na nezmieriteľné šíky, ktorých osudom je zrážka ako z Pána prsteňov.
Za vykresľovanie politického zápasu ako boja dobra so zlom nebudeme viniť Kotlebu, počuli sme také aj od iných. Kým u nich však vieme s prižmúreným okom hovoriť o rečníckom zveličení či predvolebnej hystérii, Kotleba búra priečku medzi politikou a náboženstvom celkom vedome.
A pozýva svoj fanklub do sveta, kde neplatí demokratická súťaž, pretože čo tam nasúťažíte s niekým, kto predstiera, že je prevtelením Sobieskeho a ide brániť Viedeň.
Tomu sa dá čeliť azda len v kostýme Napoleona, aby sme si boli kvit.