Autor je teológ a spisovateľ
Grimasy, mastné vlasy, slizké úsmevy, polícia v maskách, proces ako v Kolumbii, tretí svet vo svojej dekadencii.
Takto sme dobojovali, Slováčikovia, takto dnes vyzeráme, ako krajina, ktorá sa roky nepozerala do seba a na seba, ale ohovárala susedov, žobrala peniaze, vynucovala si pozornosť.
Harabinova hriešna vlasť, kde sa vraždí. Krajina, kde si masoví vrahovia pýtajú verejné ospravedlnenie od premiéra, tisíce strán textov, posudkov, analýz, správy o siedmej lodi a čoskoro ôsmej, ale v akom prístave? Lebo AC Marina Leopoldov nestojí.
No padli aj ďalší, sudcovia, policajti, pre dovolenky v Chorvátsku, aká spodina, padli pre zabíjačky a narodeniny a večierky, svätá Činčila a mafiánske štetky, videá v palácoch republiky a Reichel, ktorý, ako vraví Černák „nebol pri rezaní hlavy len náhodou“ a to nie je Tarantino, to je Slovenská republika.
Krajina, kde v kampani vystupujú vrahovia a svedkovia vrahov, kde sa vrahovia púšťajú do duchovných otcov iných vrahov, kde discoboy z Bystrice žije v lofte za mega s výhľadom na Dunaj, ale túži po zemľanke na Kráľovej holi, ďaleko od skazeného mesta, ďaleko od cudzincov, medzi svojimi, v gumákoch, ako tá pani vtedy, to tiež bolo, od čias Mečiara sme také nevideli.
Ach, tie účesy z Kišiňova
A potom, že možno sa predsa len svine za dva roky zľakli, niekomu sa zdá, že Opuch je pokojnejší, ale nie, to je len kombo koňak-lexaurín, koňak na prebudenie, lexaurín na spánok, a červená hviezdica sa fotí pred Ilavou, kde červené hviezdice internovali politických väzňov a majster haiku z Revúcej komponuje nové orientálne múdrosti o historickom poslaní národov a sám netuší, aké poslanie má on vo svojom živote.
