Zhruba minútu po tom, ako na verejnosť prenikli správy o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, bolo jasné, že zmena je nevyhnutná. Aj keby vtedajší premiér a minister vnútra za nič nemohli, v krajine, kde práve došlo k vražde novinára a jeho snúbenice, jednoducho vo svojich funkciách ostať nemohli.
K tomu sa pridali masové protesty — vlastne najmasovejšie od Nežnej revolúcie. Z pietnej spomienky sa stali demonštrácie, ktoré nestrácali na intenzite. Milión eur na stole len prilial do ohňa, konšpirácie boli na smiech. Najprv rezignoval Robert Kaliňák, po ňom Robert Fico. Zdalo sa, že zmena je na dosah.
Potom však Béla Bugár načrel do stanov tak hlboko, až vytiahol štvrtú vetu v piatom odseku na šiestej strane. Predčasné voľby neboli, protesty vyšumeli dostratena. Toto nie je dumka nad tým, ako a ako inak to malo byť a či by to bolo lepšie — len konštatovanie, že sa to stalo.
