Autor pôsobí v iniciatíve Za slušné Slovensko
Naša krajina je zranená. Prešli a zažili sme ju celú. Počúvali sme ľudí na viac ako sto miestach. Na rozbitom námestí v Tornali, v krčme v Gelnici, Hybiach aj v Turzovke, v materskom centre v Sečovciach, v kníhkupectve v Nitre a Trebišove, na uliciach v Spišskej Belej, Oravskej Polhore, Tisovci, Michalovciach, v komunitnom centre v Rajci, Jelšave, Dobšinej aj v Zborove.
Na námestiach v Stropkove, Medzilaborciach aj v Novákoch, na diskusiách v Bardejove, Leviciach a Starej Turej, na školách v Revúcej, Prešove aj v Starej Ľubovni, na obecných úradoch v Nálepkove aj v Sobranciach.
Rozprávali sme sa doma v Gregorovciach aj doma v Štiavniku.
Všade sme sa stretali s ľuďmi, ktorí vnímajú, že to, čo sa tu deje, je zlé. A už to tak nechcú. V tom je nádej. Nádej v odmietnutí zlého.
Všade na Slovensku vedia to zlé pomenovať a vedia tiež, že to chcú inak. Lenže to je tá ľahšia časť, pri ktorej sa to veľakrát skončí. Potom nasledujú neistota, únava, obavy a hlavne nedôvera.
Začať rozhovor
Keď píšem o zranenej krajine, tak mám na mysli najmä zranenie nedôverou. To je to najhoršie, čo vláda, ktorá azda skončí, za ostatných dvanásť rokov v ľuďoch spôsobila. Na všetkých miestach sme stretávali ľudí, ktorí už ničomu neveria.
Hovoria, že všetci sú rovnakí, všetci len sľubujú a všetci budú kradnúť. Je veľmi ťažké s takýmto zraneným, nedôverčivým človekom začať rozhovor.
Ak však chceme, aby uveril v zmenu, treba takýto rozhovor začať. A to sa nedá inak ako upokojením, že to môže byť lepšie. Znie to banálne, je to banálne, ale bez toho sa ďalej ísť nedá.
