Autor je vedecký pracovník SAV a člen Slovenského ochranárskeho snemu
Osmeho februára nás vo veku nedožitých 87 rokov navždy opustil Erazim Kohák – významný česko-americký mysliteľ, filozof, humanista a environmentalista, emeritný profesor Bostonskej univerzity i Univerzity Karlovej, jeden z prvých dvoch laureátov Ceny Josefa Vavrouška a množstva iných ocenení, člen čestného predsedníctva Společnosti pro trvale udržitelný život, ktorý bezmála polovicu svojho života prežil v americkom exile, ale po roku 1989 sa vrátil do rodného Československa.
Jedným z kľúčov k pochopeniu Koháka je bližší pohľad na povahu jeho viacrozmernosti. Bol napriek, či skôr vďaka viac ako štyridsaťročnému exilu vlastencom v najlepšom zmysle tohto slova. Jeho vlasťou, ku ktorej sa po celý život hrdo hlásil, bola Masarykova Republika československá.
Nie v prvom rade ako štátny útvar, ale predovšetkým ako republika ducha, ako ideál hodný nasledovania.
Čechoslovák, to podľa neho nebola národnosť ani štátna príslušnosť. Bolo to vyznanie viery určitému ideálu humanitnej demokracie, ľudskej slušnosti, sociálnej spravodlivosti – Masarykovmu ideálu, ktorý vlastne nikdy celkom skutočnosťou nebol, ani za Prvej republiky, ale ktorý dával nášmu národnému bytiu zmysel, píše Kohák v jednom zo svojich textov.
Vo svojich Pražských prednáškach s podtitulom Život v pravde a moderná skepsa sa hlási ešte k niečomu, čo ho viaže k rodnej krajine, totiž k filozoficko-mravnému odkazu českej filozofickej školy, prekonávajúcej „moderný“ (či skôr postmoderný) hodnotový relativizmus, skepsu a ľahostajnosť.
Osobné krédo tu formuloval takto: „Svoju filozofickú úlohu, svoje filozofické poslanie som chápal ako úlohu hľadať pravdu, hľadať dobro, hľadať zmysel... Proti modernej ľahostajnosti som chcel dokázať, že ešte sú pravda a lož, spravodlivosť a bezprávie, dobro a zlo, a že je medzi nimi rozdiel, že – slovami Jana Patočku – sú veci, pre ktoré stojí za to trpieť, o ktoré stojí za to sa usilovať.“
Vstúpiť do Európy
Skutočnosť, že bol popri vlastencovi zároveň Európanom, dokazuje aj jeho úvaha Nohavice: „V čom vlastne je rozdiel medzi Európou a tým, čo veľmi nepresne označujeme pojmom 'tretí' svet? Nie je to len otázka spotrebnej úrovne... Nie je to ani otázka trhového hospodárstva oproti štátnej ekonomike...
Rozdiel Európy a tretieho sveta by som hľadal inde – totiž v základnej spoločenskej stratégii... Čo je európske, je starostlivosť o spoločný priestor, či sú to už ulice, námestia, park, alebo proste hygienické zariadenie vo vlaku... Ideál je však iný: ideál úcty k spoločnému priestoru a aktívna starostlivosť o spoločné dobro. Táto starostlivosť sa potom rozširuje i do ostatných oblastí (zdravotníctvo, školstvo, verejná doprava atď.)...
