Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa vpila do našich dní ako ich preliata krv. Presiakla aj náš jazyk. Sú slová, ktoré nanovo otvárajú rany, ale ak by sme ich vôbec nevyslovovali, tak by sa naša trauma ďalej prehlbovala.
Slová ako strelec, objednávateľ, vypadnuté zuby alebo Kočnerove komando ostanú nadobro krvavé. Vety, z ktorých sa vynárajú, sa často končia smrťou. Veľká Mača, vražedná zbraň, výstrel do hrude a obhliadka tiel majú svoje ostrie, keď sa predierajú cez naše ústa. Niekoho zakaždým zrania.
Keď povieme rodina obetí, vynoria sa pred nami Kuciakovci a Kušnírovci, ľudia, ktorí už druhý rok denne zomierajú a denne sa vracajú nanovo do života, aby podali svedectvo o Jánovi a Martine. S dôstojnosťou tých, ktorí sa opierajú o čestný život. A o lásku. Lebo tá je zdrojom ich intenzívnej krehkosti a sily. Nie pomsta.