Ján Kuciak neveril, že by Slovensko mohlo byť takou krajinou, kde zabijú novinára. Neverili sme tomu viacerí. Neverila som tomu koncom októbra 2017 na Sicílii. So skupinou novinárov sme tu prihliadali, ako si juh Európy dáva rady s príchodmi po mori, ktoré nikdy neustali.
„Počuli ste? Zabili investigatívnu novinárku na Malte,“ povedal vtedy niekto. Rozprávali sme sa, ako cez maltské pasy vedie cesta k občianstvu EÚ pre pochybných oligarchov. Ako Stredozemné more križujú pašerácke trasy obchodníkov s naftou, zbraňami aj ľuďmi. A ako si politici a biznismeni skrývajú peniaze na ostrovoch. Aj o tom písala Daphne Caruana Galizia.
Vybuchla v aute a jej synovia odišli z krajiny, prípadne sa pre nich bežný život stal náročný. Museli odrážať útoky vládnej propagandy a pre európske médiá nekonečne vysvetľovať príbeh svojej rodiny.
Ako Kuciakovci a pani Kušnírová.
Vraj ohovárame túto krajinu
Vtedy na Sicílii sa mi to zdalo ako príbeh, ktorý sme predsa už mali za sebou. Toto zostalo v knihách o únose Kováča mladšieho, to Remiáš vybuchol v aute a Fegyveres sa musel skrývať v zahraničí.
Na Caruanu Galiziu som myslela, keď rečnil šéf polície Gašpar krátko po vražde Kuciaka a Kušnírovej. A keď sa spolu s Kaliňákom a Ficom postavili k stohu peňazí na konferenčnom stolíku, bola som si istá, že aj oni sa dívajú na Maltu, kde vláda urobila to isté.
