Autor je dokumentarista v občianskom združení Post Bellum a športový redaktor.
Milan Mazurek, ktorého Najvyšší súd odsúdil pre rasistické výroky na adresu Rómov, kandiduje aj v tohtoročných voľbách. Jeho strana Kotlebovci – ĽSNS ho zaradila na posledné miesto kandidátky, z ktorého však má šancu prekrúžkovať sa do parlamentu a tak opäť môže zasadnúť do poslaneckých lavíc.
Rozhodol som sa spísať svoje spomienky na Mazureka, ktorý bol mojím spolužiakom a kamarátom. Verím, že nasledujúce riadky verne vystihujú, akým človekom je.
Milana Mazureka som poznal ešte dávno predtým, ako sa dostal po voľbách v roku 2016 do parlamentu. Aj predtým, ako v Bratislave pokrikoval po moslimskej rodine.
Zrelý prejav, veľký prehľad
V roku 2010 som začal študovať na Súkromnej strednej odbornej škole v Poprade odbor právo a podnikanie. A jedným z mojich spolužiakov bol práve Mazurek. Vtedy mal Milan, ktorého dnes všetci poznajú ako zavalitého a vyholeného chlapa, ešte vlasy po plecia a svalnatú postavu. Zo začiatku sa s nikým príliš nerozprával, bol to skôr utiahnutý a skromný chlapec. Vedeli sme len, že pochádza zo Spišskej Belej pri Kežmarku.
Mazurek obľuboval čiernu farbu a vojenské oblečenie, v inom ste ho nevideli. Minimálne raz za týždeň si obliekol tričko s veľkým názvom Kosovo je Srbija. Málokto z nás, jeho spolužiakov, vtedy tušil, čo tým vlastne chce povedať. Brali sme to skôr ako rebelstvo a súčasť jeho imidžu.
Postupne sme zistili, že je veľmi inteligentný, sčítaný a na svoj vek disponuje naozaj veľkou zásobou informácií všetkého druhu. Sedel som s ním v lavici a cez prestávky sme sa často rozprávali. Vedel diskutovať o mnohých témach nielen s nami, ale aj s učiteľmi. Vynikal v literatúre, slovenskom jazyku a najmä v dejepise.
Pri debatách s ním sme ako deti často ťahali za kratší koniec. Mal prehľad a jeho rečnícky prejav prevyšoval úroveň obyčajného tínedžera. Zároveň vedel oponovať vecne a vhodne, nenásilne, nekričal a nikdy nenadával. Bol vtedy, aspoň pre mňa, inšpiratívnym človekom v pozitívnom slova zmysle. To sa však malo čoskoro zmeniť.
Holokaustu neuveril ani v Osvienčime
Ešte v prvom ročníku sme boli na exkurzii v koncentračnom a vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau. Historické skutočnosti hovoria o tom, že v najväčšom nacistickom koncentráku zomrelo v priebehu druhej svetovej vojny viac ako 1,1 milióna ľudí.
Tieto a ďalšie veci nám tiež rozprával sprievodca počas prehliadky toho hrozného miesta. Bol s nami aj Milan.
Zrejme každý, kto kedy v Osvienčime bol, si spomenie, aký zlý pocit mal pri jeho návšteve.
Milan Mazurek sa usmieval. Usmieval sa, keď sme prechádzali budovami, kde väzni v neľudských podmienkach bývali, aj vtedy, keď nám ukázali múr, pri ktorom mnohých zabili. Najmä sa však usmieval pri pohľade na kremačné pece, v ktorých nacisti spaľovali mŕtvoly.
Rozprávaj každému, koho stretneš, čo sa nám stalo Čítajte Potľapkával múry barakov, okolo ktorých sme prechádzali. Celý čas si niečo hundral a nahadzoval úškrn, ktorý mu vydržal dodnes. Bol rozčarovaný z toho, čo tam videl, stále len rozprával, aké to je všetko klamstvo a podvod. Mal vtedy 16 rokov.
Už v druhom ročníku získal Milan určité sebavedomie. Aj jeho prejav sa zmenil. Ako deti sme sa bavili na tom, ako debatuje s učiteľmi – bez strachu a rešpektu, chcel a musel si obhájiť svoj názor. Pravidelne sa púšťal do čoraz ostrejších výmen názorov s učiteľkou dejepisu. Najmä téma druhej svetovej vojny bola jeho obľúbenou.
Obľúbená literatúra? Mein Kampf
Mal podľa svojho názoru naštudovanú skutočnú pravdu, nie tú, čo sa píše v učebniciach. Preto na hodinách často prerušoval výklad učiteľky. Tá sa snažila s ním diskutovať, bola vždy ochotná si ho vypočuť, nikdy ho nezakríkla, akokoľvek bol jeho názor odlišný.
Vždy, keď prišla na reč diskusia o zločinoch nacistického Nemecka, Mazurek vyťahoval argumenty v tom zmysle, že treba rozprávať aj o veciach, ktoré robila druhá strana.
Preto nám raz pustil dokument o tom, ako Sovieti vyhladovali Ukrajinu. Snažil sa zľahčiť to, čo za vojny robili Nemci a zodpovednosť rozdeliť.
Nikto mu to veľmi nevyčítal, nikto z nás nebol natoľko zapálený, aby sa s ním hádal o veciach, ktoré sa stali pred 70 rokmi. Netušili sme, že by vôbec niekto mohol veriť nezmyslom, ktoré sa snažil pretláčať.
“Kým v prvých ročníkoch sa ako-tak snažil, potom mu to začalo byť jedno. Vravel, že na tom aj tak nezáleží a že aj tak bude vojna.
„
Až si raz do školy priniesol knihu Mein Kampf, ktorej autorom bol Adolf Hitler. Chválil sa, že ju kúpil z Česka, štvalo ho, že na Slovensku je jej predaj zakázaný.
Bol nadšený z myšlienok, ktoré sa v nej dozvedel. Učiteľka dejepisu bola zhrozená, riešilo sa to aj v riaditeľni.
Boxer mal mať na obranu
Podobné menšie či väčšie provokácie pokračovali. V 17 rokoch Milan začal nosiť do školy boxer, mal ho stále v ruksaku alebo v skrinke v šatni. Vravel, že je to na obranu, že býva v Spišskej Belej, kde Cigáni pravidelne napádajú bielych ľudí a on sa teda biť nenechá.
Cvičil a pomáhal si, aby mu narástli svaly. Oholil si hlavu, dlhé vlasy na ňom odvtedy už nikto nevidel. To už bol prívržencom Mariana Kotlebu. Často o ňom rozprával ako o správnom chlapovi, ktorý sa nebojí povedať pravdu.
Milan nikdy nepil a nefajčil. Mal však kamarátov, či už z rodného mesta, alebo z nižších ročníkov na škole, ktorých vozil po zábavách a z Talianska im nosil pálenku. Chodil tam na zber jabĺk.
Aj jeho postoj k škole sa postupne menil. Kým v prvých ročníkoch sa ako-tak snažil, aby jeho známky a výsledky boli uspokojivé, potom mu to začalo byť jedno. Vravel, že na tom aj tak nezáleží a že aj tak bude vojna, čiže je úplne jedno, kto má aké vzdelanie
S kotlebovcami chodil biť Cigánov
Tretia svetová vojna bola jeho obľúbená téma, minimálne trikrát počas štúdia bol skalopevne presvedčený, že do pár mesiacov sa celý svet obráti hore nohami a že Rusko a Amerika na seba pošlú jadrové hlavice. Keď mu to nevyšlo, našiel si nejakú výhovorku.
Prežili holokaust a zostali žiť na Slovensku Čítajte Po škole začal vylepovať nálepky Kotlebovej ĽSNS, všade stranu ospevoval a získaval si tým kamarátov medzi žiakmi z nižších ročníkov.
Chválil sa nám, ako chodí s kotlebovcami po výjazdoch. Raz večer sme sedeli v krčme a prišiel za nami, že boli akurát biť Cigánov v nejakej osade.
Mal plány, že spolu s kamarátmi nakúpia granáty a z auta ich budú v osadách hádzať do domov, kde bývajú Rómovia. Mala to byť pomsta za vypálenie hradu v Krásnej Hôrke.
Túto tému rozoberal veľakrát, bol silno presvedčený o tom, že Kotleba rómsku otázku vyrieši a že bagrami zbúra všetky osady.
Predávali poľskú elektroniku
To, že svojimi prejavmi zachádzal za hranicu, v škole neostalo bez povšimnutia. Viackrát bol zavolaný do riaditeľne, kde mal vysvetľovať svoje excesy. Potom však za riaditeľkou poslal svojho otca. Vystatoval sa, že jeho oco „tej špinavej kurve“ ukáže. Dodnes neviem, čo sa tam naozaj stalo, no pravdou je, že Mazurekovi už dalo vedenie pokoj.
Jeho otec bol malý podnikateľ a Milan sa chcel zapojiť do biznisu. Na otca síce nadával, v súkromí nemali najlepšie vzťahy, ale v robote mu pomáhal.
Založili si e-shop s elektronikou, ktorú za lacno nakupovali v Poľsku. Pamätám si, ako v škole strávil celé hodiny vytváraním falošných recenzií na Heureke. Tešil sa, že rýchlo a jednoducho zbohatne. Veril, že ľuďom je jedno, aké výrobky kupujú, hlavne, ak sú lacné. Darilo sa im, jeho otec si o pár mesiacov kúpil BMW X6, na ktorom potom Milan chodil do školy.
Tábor ako divadlo
Aby nevzniklo z predchádzajúcich riadkov nedorozumenie - Mazurek holokaust neschvaľoval, nebol zástancom toho, čo sa počas druhej svetovej vojny dialo. On tomu jednoducho neveril. Dookola opakoval, že nie je možné, aby napríklad v Osvienčime zomrelo tak veľa ľudí, že to tam bolo až také zlé.
Skutočne a slepo bol presvedčený o tom, že história, ktorú sa deti učia v školách, je prekrútená a že preživší Židia to zariadili tak, aby si celý svet myslel, aké zlé bolo nacistické Nemecko.
Že to Židia zo seba urobili mučeníkov a že oni vlastne vôbec netrpeli tak, ako sa to prezentuje. Preňho je koncentračný tábor len divadlo, ktoré má ovládať ďalšie generácie.
Postupne nám definitívne došlo, že Milan Mazurek nie je v poriadku, že je možno chorý. Od konca školy sme sa nevideli. Dodnes neviem, či sa všetky jeho dnešné myšlienky v ňom ukrývali od začiatku a postupne len vyšli na povrch, alebo sa tak zásadne zmenil za pár rokov.
Viem však, že Mazurek, ktorého som poznal a ktorého som kedysi považoval za kamaráta, nemá byť v Národnej rade či dokonca vo vláde.
Nemá byť vôbec v politike ani sa nemá angažovať vo verejnom živote. Má sedieť v base alebo na psychiatrii.
