Autor je ústredný riaditeľ Kancelárie ZMOS
Chvíľu pre voľbami majú politické strany odprezentované volebné programy. Mnohé reagujú na miestnu územnú samosprávu, niektoré intuitívne, ďalšie s určitou mierou poznania reality.
Pravdou je, že mimo pozornosti zostala podpora spolupráce samospráv. Čo vo vidieckej krajine nie je dobrý signál.
Pred dvadsiatimi rokmi Slovensko prechádzalo zásadnou reformou verejnej správy. Časť kompetencií štátu prešla na komunál, ďalšia na novovytvorené VÚC. Zmenil sa aj spôsob financovania samospráv.
Vývoj však odkryl mnohé chyby a nedostatky, ktoré dnes atakujú mestá a obce. Napríklad, že štát si v samosprávach objednáva prenesený výkon štátnej správy, neplatí ho v požadovanom rozsahu a okrem toho sa financie viažu na portfólio kompetencií z roku 2005, aj keď za pätnásť rokov ich pribudlo rádovo veľa.
Skrytá privatizácia
Nemali by sme obísť ani to, že decentralizácia bola vo svojej podstate privatizácia verejných služieb. Vidíme problémy samosprávnych krajov s tendrami dopravnej obslužnosti pri SAD.
Mimochodom, keď bolo jasné, že samosprávne kraje budú s autobusármi o úkonoch, linkách, grafikonoch a financovaní dopravy pravidelne vyjednávať, prečo bola potreba sprivatizovať podniky SAD?
“Nikto nemá právo siahnuť na ich históriu, jedinečnosť, kultúru a komunitu, ktorá sa stotožňuje s územím.
„
Prečo nedošlo k tomu, aby boli ich akcionármi samosprávy, tak ako pri vodárenských spoločnostiach? Lebo za decentralizáciu sa pohodlne skryla privatizácia konkrétnej verejnej služby.
Môžeme pokračovať nemocnicami, lekárňami, súkromnými pedagogicko-psychologickými poradňami a podobne. Cúvať sa neoplatí, ale rovnako nesprávne by bolo tieto chyby prejsť mlčaním, lebo si ich ešte môžeme zopakovať.
