Autor je emeritný predseda Nadácií otvorenej spoločnosti a zakladateľ Human Rights Watch.
Skôr, ako sa svet dozvedel o koronavíruse, si očný lekár Li Wen-liang všimol čosi zvláštne u niektorých pacientov. Zdalo sa mu, že trpia na vírus pripomínajúci SARS, ktorý Čínu potrápil pred nejakým časom.
Li rozposlal v spoločnom čete viacerým lekárom varovanie a o pár dní neskôr 34-ročného doktora predvolali na políciu, kde mal podpísať vyhlásenie, že "jeho varovania boli falošné" a "narušili verejný poriadok".
Li je dnes mŕtvy, zabil ho vírus – dnes ho poznáme pod menom Covid-19 –, pred ktorým varoval ako prvý.
Táto smrť – a tiež ďalšie odhalenia o tom, ako sa Čína snažila umlčať tých, ktorí chceli vírus nahlásiť – vyvolala celkom oprávnene pohnutie vo svete. Ak by sa totiž vláda starala viac o verejné zdravie ako o škody na svojom imidži, vírus sa nemusel takto rozšíriť. Dodnes tak nakazil len v Číne 74-tisíc ľudí a dvetisíc ich zabil.
Nie je to prvýkrát, čo potláčanie slobody slova malo v Číne smrteľné následky. Podobne aj v roku 2002, keď vypukla epidémia SARS, sa ju čínske úrady spočiatku snažili utajiť.
Našťastie Chu Š'-li – zakladateľka a šéfredaktorka podnikateľského týždenníka Cchaj-ťing – dostatočne rýchlo odhalila machinácie s informáciami. Keď sa dozvedela, že v Pekingu pacienti trpia záhadnými horúčkami, vyslala novinárov za lekármi, aby sa pýtali. A práve tieto správy prinútili čínskych pohlavárov priznať existenciu SARS, čo viedlo k zvládnutiu epidémie. No dovtedy stihol vírus nakaziť osemtisíc ľudí vo svete a osem stoviek zabiť.
Na pandémie sa vieme pripraviť. Panika stojí miliardy dolárov Čítajte Maov veľký hladomor
Potláčanie slobody slova má v Číne hanebnú tradíciu, ktorá sa už odrazila na stave verejného zdravia. A to počas Mao Ce-tungovho "veľkého skoku vpred", ktorý bol aj najväčšou katastrofou od roku 1949, keď komunisti prebrali moc.
