Definitívne padol mýtus beztrestnosti Mariana Kočnera. Tušil to aj samotný Kočner, že to prichádza. Spojenci z Threemy ho zo seba oprašovali ako lupiny a jeho osudové motáky ostali bez vytúženého ohlasu.
Špina ako zábezpeka prestala fungovať.

Cítil na rukách chlad kovových pút a namiesto kamier Smotánky ho sprevádzali kukláči, keď kráčal do súdnej siene. Tá je pre neho definitívne poslednou sieňou slávy.
Ako už prokurátor naznačil svojou poučkou o krčahu s odtrhnutým uchom, zmenková kauza je vo svojej podstate príbehom chamtivosti. Spojila dvoch mužov, ktorí koncom deväťdesiatych rokoch stáli proti sebe.
Spojilo ich aj presvedčenie, že ak by padali, tak ich zachytí záchranná sieť utkaná zo zlyhaní orgánov činných v trestnom konaní.
Čo tých 19 rokov vo väzení s maximálnym stupňom stráženia pre Kočnera a Pavla Ruska znamená?
Je to signál pre spoločnosť, že spravodlivosť nie je na Slovensku bezmocná. Je to odkaz aj pre zatiaľ mlčiacu väčšinu čestných policajtov, prokurátorov a sudcov: nastal prvý deň konca éry nedotknuteľných, ktorých chránia telefonáty zhora.