Autorka je režisérka
Sú veci, ktoré nás odcudzujú a sú aj také, ktoré nás rozdeľujú a súčasne dávajú dokopy. Odcudzuje nás vraj nová doba presýtená technológiami. Americký kritik a teoretik mediálnej kultúry James Monaco vo svojej knihe Ako čítať film uvádza tri fotografie americkej rodiny, aby ilustroval zmeny, akými prešla v priebehu šesťdesiatich rokov.
Prvá je fotografia z dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia. Rodičia a deti sedia okolo stola, vidia na seba, rozprávajú sa a sú vo vzájomnom kontakte. V štyridsiatych rokoch sú členovia rodiny zhromaždení okolo rádiového prijímača. Už sa síce nerozprávajú, ale aspoň sa vidia. Na fotografii zo šesťdesiatych rokov pozerá rodina na televízor, nepočúvajú sa a nevidia, komunikujú len s prístrojom.
Monaco dodáva, že v osemdesiatych rokoch v USA už boli často členovia rodiny dokonca rozptýlení vo viacerých miestnostiach, každý so svojím televízorom. A dnes, sto rokov od prvej fotografie v knihe, už často členovia rodiny trávia nezanedbateľné množstvo času každý sústredený na vlastnú obrazovku telefónu, tabletu, či počítača. Slúchadlá na ušiach, síce vo fyzickej blízkosti, no citovo aj sociálne izolovaní.
Lenže sme ľudia. Sme nimi naozaj stále a to ľudské, to, čo sa formovalo celé tisícročia a umožňovalo nám to prežiť, to nevygumuje pár desaťročí technologického pokroku. A jednou z príležitostí si to uveriť, sú napríklad voľby.
Nechceme byť sami
Moja prababička sa narodila v roku 1900 a mala teda štrnásť rokov, keď vypukla prvá svetová vojna. Spomínala mi, ako sa o tom dozvedela. Jednoducho sa u nich vo dverách objavil sused celý bledý a povedal: „Ľudia dobrí, v Sarajeve sa čosi zomlelo a teraz je z toho vojna.“
Moja babička sa narodila v roku 1921. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, vbehol do domu švagor a zapol rádio. „Vypuklo povstanie, ľudia dobrí, dejú sa veci!“
No a my občania žijúci v dvadsiatom prvom storočí otvárame vo volebné noci bledým susedom, švagrom a kamarátom, ktorí k nám prichádzajú aj so ženami a deťmi pár minút po zatvorení volebných miestností a hovoria „Kurníkšopa, ľudia dobrí, nemáme nervy pozerať výsledky doma sami, ideme k vám do obývačky, dobre? Zistíme, ako to dopadlo a potom budeme rozmýšľať, ako sa s tým vyrovnať.“
A my teda krájame klobásky, natierame chleby, vyberáme bábovky, tlačíme sa na gaučoch a v napätí hypnotizujeme infografiky v televízore, aby to dopadlo tak, ako by sme chceli, aby sme vládali na druhý deň ráno vstať a tešiť sa na budúcnosť.
