Autor je prekladateľ a publicista
Tieto voľby ponúkajú množstvo iných príbehov, o ktorých napíšu iní. Päť percent a nejaké drobné pre stranu exprezidenta Kisku však znamená s ohľadom na deklarované ambície prakticky katastrofu. Je to totiž podpora na úrovni Rada Procházku.
Lenže neslovičkárme, katastrofa-nekatastrofa, nech sa na to pozrieme akokoľvek, úspech to jednoducho nie je. Niečo sa malo stať, a nestalo sa. Niečo malo nejako dopadnúť, a nedopadlo: a tým nemyslíme voľby, ale Andreja Kisku.
Prečo?
Uvidí sa
To, že zmena je nielen potrebná, ale aj žiaduca, je jasné niekoľko rokov. No a boli také časy, keď tou zmenou mohol/mal byť Andrej Kiska. Vlastne to boli celé mesiace.
Andrej Kiska oznámil, že druhýkrát za prezidenta kandidovať nebude – hoci by s najväčšou pravdepodobnosťou vyhral. Hovoril o rodine, potom hovoril, že niečo treba robiť. Na Pohode rozprával tak, akoby do toho išiel. V bližšie neurčenom čase a bližšie neurčeným spôsobom. Lenže o pár týždňov povedal, že treba počkať. Potom povedal, že sa uvidí.
A tak sa čakalo, len sa nevidelo, celé mesiace. Toto boli časy, keď moc ležala na chodníku, keď išlo o to, kto stelesní volanie po zmene. Lenže, slovami klasika, moc síce môže ležať na chodníku, ale ťažko ju z neho zdvihnete, ak pri tom ležíte. V istom bode treba začať robiť.
Vôľa a odhodlanie vám síce voľby nevyhrajú – PS-Spolu budú presne rozumieť, o čom je reč – , ale sú nevyhnutnou výbavou pre víťazstvo. No a Andrej Kiska namiesto vôle a odhodlania veľmi dlho rozprával, že tak nejako treba počkať a tak nejako sa uvidí.
Kto, ak nie on?
Nakoniec stranu založil, ale situácia sa zmenila: prezidentkou už bola Zuzana Čaputová, koalícia PS-Spolu smerovala k víťazstvu v eurovoľbách a na chvíľu vyzerala, že boj proti Ficovi stelesní ona.
