KDH a ANO zohrali v kauze spoplatnenia štúdia klasickú absurdnú frašku, spočívajúcu v zámene rolí. Typickej liberálnej agendy sa totiž v tomto prípade ujali konzervatívci non plus ultra, a naopak, za typickú agendu autoritatívneho štátu zabojovala strana hlásiaca sa k liberalizmu.
Fígeľ tzv. bezplatného štúdia totiž nie je v tom, že sa hradí z peňazí všetkých daňových poplatníkov, teda aj tých, ktorí z toho priamo neprofitujú. Tieto peniaze však tečú do štátnej kasy a o ich použití nerozhodujú daňoví poplatníci sami, ale politická reprezentácia štátu a štátni úradníci. Podľa politických kritérií definujú a presadzujú tzv. spoločenský (štátny) záujem. Ak ministerstvo školstva patrí konzervatívcom a ministerstvo hospodárstva liberálom, určite budú presadzovať dve rozličné koncepcie spoločenského záujmu a teda aj dve rozdielne politiky jeho realizácie.
Keďže bezplatné štúdium je štátom platené, štát, jeho politická reprezentácia, si nárokuje právo na riadenie tohto štúdia v spoločenskom (štátnom) záujme. Robí to prostredníctvom štátneho rozpočtu, prezident republiky vymenuje rektorov a univerzitných profesorov, ministerstvo školstva kontroluje úroveň akademického zboru pomocou akreditačných komisií atď. Hranice tejto logiky "oprávneného" zasahovania nie sú a priori dané, ale menia sa historicky, konsenzuálne a mocensky. Autoritatívny štát (každého ideologického zafarbenia) si aj tu maximalizuje svoje nároky. V tom sa zhodujú fašistické režimy s komunistickými, alebo s režimami ovládanými štátnym náboženstvom.
Bolo plne v logike tohto spôsobu uvažovania, ak komunistický režim v Československu kládol kádrové požiadavky na uchádzačov o vysokoškolské štádium. Budete predsa študovať za peniaze robotníckej triedy , zdôrazňoval nám. Na všetkých vysokých školách bolo povinné štúdium oficiálnej štátnej ideológie, prenikala do všetkých študijných predmetov, každý učiteľ i študent sa ňou musel zaklínať. Všetci učitelia a akademickí funkcionári boli tzv. nomenklatúrnymi kádrami, ich prijatie, vymenovanie či povýšenie schvaľovali stranícke a štátne orgány. Študenti chodili na povinné letné i zimné brigády, mali povinnú vojenskú prípravu a po úspešnom ukončení štúdia dostávali umiestenky. Nástupná mzda absolventov bola žobrácka. Ak sa niekomu vôbec podarilo oficiálne emigrovať, musel zaplatiť vysoké "výkupné" za svoje bezplatne dosiahnuté vzdelanie.
Liberáli začali bojovať proti týmto hrozbám štátneho školstva dávno predtým, než sa vo svojej vrcholnej podobe zrealizovali v komunistických režimoch. Riešenie videli v optimálnej (maximálne možnej) nezávislosti všetkých, ale hlavne vysokých škôl od štátu. Cesta k tomu vedie cez spoplatnenie vysokoškolského štúdia. Darovanému koňovi nepozeraj na zuby, za vlastné však máš právo rozhodovať o tom, čo si kúpiš a čo nie. Štát do toho smie hovoriť len do výšky svojho vkladu. Froncova reforma mala byť prvým krokom týmto smerom, žiaľ, bol odložený na neurčito.
