Autor je spisovateľ a teológ
Venované pamiatke Petra Morvaya
Tridsať rokov po novembri a v roku stého výročia Trianonskej dohody nemajú Maďari stranícke zastúpenie v slovenskom parlamente. Maďarské strany stratili desiatky tisíc hlasov, no tento úbytok nie je spôsobený iba tým, že sa nedokázali dohodnúť či demografickou zmenou.
Je pravda, že maďarské strany nedostávajú vo voľbách ani plný počet takzvaných maďarských hlasov, a to sa nedá vysvetliť jednoducho tým, že časť južanskej mládeže je fascinovaná neonacistickým násilím, ako to ukázali predvolebné prieskumy, alebo že ich verejný život na Slovensku nezaujíma.
Neúspech maďarského hlasu, prepad takého zásadného množstva hlasov, má aj kultúrne a civilizačné vysvetlenie, ktoré, žiaľ, nepostrehli ani mnohí južanskí politici a pre maďarskú komunitu opakovane ponúkajú takmer nemenný program, ktorý má len máločo spoločné s modernizáciou života a plnohodnotného politického postavenia.
Maďari nie sú z kukurice
Juh Slovenska, alebo ako radi hovoria nacionalisti, slovenský juh, nie je iba nekonečné paprikovo-paradajkové pole prekladané záhonmi melónov a csárdami. Juh nie je iba obilnica a vidiek a tradičný život v tradičných domoch na hranici rysovanej riekami, bez významnejších miest.
A slovenskí Maďari nie sú akýmsi exkluzívne poľnohospodárskym obyvateľstvom, ktorému stačí na sebarealizáciu kvalitný dotačný program na kukuricu.
Tento obraz, o ťažko pracujúcom maďarskom sedliakovi kritizoval vo svojich denníkoch už Sándor Márai, keď tvrdil, že maďarská spoločnosť sa už nesmie deliť na urodzených a zbohatnuvších latifundistov a zvyšok populácie v námezdnej službe.
Juh má významné kultúrne a civilizačné centrá, vynikajúcu kultúru a predovšetkým životný štýl, ktorého mestskú podobu vidíme v spôsobe, ako sa žije na najkrajšom bulvári strednej Európe – košickej Hlavnej ulici.
