Posledné mesiace roka 2014 vysoký komisár OSN pre utečencov Antonio Guterres obchádzal utečenecké tábory v okolí Sýrie, ale aj pobrežie severnej Afriky, kde vyplavovalo telá utečencov, ktorí neprežili nebezpečnú cestu do Európy.
Na vlastné oči si tak pozrel, ako sa to končí, keď štáty znižujú svoje príspevky na humanitárnu pomoc, kým sa v regióne stupňujú občianskej vojny. A varoval, že napríklad Jordánsko je s miliónom utečencov na pokraji kolapsu.
Hrozí nová utečenecká kríza? Ankara vyváža ľudí k hraniciam Čítajte Európski politici aj verejnosť si vtedy ešte mohli dovoliť odvrátiť pohľad. Už v ďalšom roku však títo utečenci pochodovali ulicami stredoeurópskych miest a ukázali, že aj keď sa snažíme presvedčiť seba samých o opaku, žiadna vojna sa neodohráva len v mieste svojho dejiska, ale je tragédiou oveľa väčších rozmerov.
Mali sme päť rokov, aby sme sa poučili, aby sme našli spôsob, ako pomáhať utečencom na globálnej úrovni a spolu. Výsledok? Osemdesiat percent utečencov žije v chudobných rozvojových krajinách, ktoré majú často pocit, že musia vlastnými silami znášať ekonomické a sociálne následky pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou.
Vďačnosť nestačí
„Svet má voči všetkým krajinám a komunitám, ktoré prijímajú veľké množstvo utečencov, veľký dlh vďačnosti,“ povedal v decembri Guterres, dnes už generálny tajomník OSN. „Vďačnosť však nestačí. V týchto turbulentných časoch musí medzinárodná komunita robiť oveľa viac, aby zodpovednosť zvládla spoločne.“
Reakcia? Veľmi podobná ako pred piatimi rokmi. Guterresovo vyjadrenie zapadlo medzi inými správami, európske štáty odmietajúce pomoc partnerom v Únii svoje postoje nemenia a tvária sa prekvapene, keď sa objavuje hrozba novej utečeneckej krízy.
Lebo za súčasnými nepokojmi na hraniciach Grécka s Tureckom je najmä naša nepoučiteľnosť.
