Autorka je redaktorka českého Deníka N
"Čo to je za hrdinstvo, pozerať sa na to z gréckej strany?" Napísal mi pán Jiří Schmiedt na facebook pod video, na ktorom mladá sýrska žena kráča s dieťaťom v náručí. Dieťa zúfalo plače, nedá sa utíšiť. Na zemi okolo sa váľajú muži a ženy, niektorí majú pod sebou deku, iní chuchvalce igelitových tašiek. Tí najbohatší si postavili stan.
Sme v Edirne, tureckom pohraničnom mestečku hraničiacom z jednej strany s Bulharskom, z druhej s Gréckom. Preukázateľne sme na tureckej strane. A nie preto, že by sme chceli dokazovať hrdinstvo, ale preto, že sú tu húfy utečencov, nadávajú, plačú, niektorí útočia na ostnatý drôt, ktorý im bráni v ceste do Európskej únie.
"Dobrý deň pán Schmiedt. Mýlite sa. Sme v meste Edirne," píšem, aby som ho uviedla na pravú mieru. Už neodpíše. Informácia si žije ďalej svojím životom.
Bitka o Edirne
Áno. To mesto bolo kedysi grécke. Založil ho rímsky cisár Hadrián v roku 125 po Kristovi. Leží na dôležitej križovatke ciest. Vždy bolo mestom strategickým, viedli sa oň tvrdé bitky. Dnes je bitka o Edirne skôr virtuálna. Je ťažké sa v nej zorientovať a už vôbec v nej nie je možné zvíťaziť.
Turecko má na svojom území štyri milióny utečencov. Tí nešťastní ľudia sa tam usadili a nemôžu sa pohnúť ďalej. Každý má iný príbeh. Dôležité je vedieť, že niekto utekal, aby si zachránil holý život. Iný, aby sa mal lepšie (kto z nás by nechcel). A tretí sa jednoducho vydal na cestu, pretože doma pred sebou videl len biedu a nevzdelanosť.
Všetky dôvody možno chápať, niektorým držať palce. Mojou úlohou však bolo situáciu čo najpresnejšie opísať, pokúsiť sa overiť to, čo tvrdia turecká armáda, grécka polícia, samotní migranti a vedenie nemocnice v Edirne.
Turistický sprievodca po migračných trasách
Ako hľadať utečencov v cudzom meste so 120-tisíc obyvateľmi alebo pozdĺž stovky kilometrov dlhej hranice? Hoci to vyzerá dosť amatérsky, väčšinou je to zmes šťastia, skúseností a profesionality.
Na námestí utečenci nie sú. Zato je tam turistická informačná kancelária. A v nej usmievajúci sa Turek s prenikavými očami. Vie po anglicky, rusky i po nemecky. Turistov je tu málo. Teraz zvlášť. Boja sa vírusu aj migrantov. "Oboje máme," konštatuje a dáva nám zadarmo maľovanú, akoby detskú, mapu mesta.
Zakrúžkuje dve miesta: "Tu sú!" vyhlási víťazoslávne. "Ale bacha, sú nebezpeční, agresívni a asi majú aj zbrane." Táto informácia bola trochu zavádzajúca. Na vlne všeobecného odporu proti utečencom človek vidí, čo chce vidieť, a počuje, čo chce počuť.
Nasledujúce dni sme nespali, nejedli, len počúvali a plnili zápisníky cudzím nešťastím. Viac či menej pravdivým.
Je to boj lži so lžou a hŕstku pravdy, ktorú sa snažia priniesť aspoň niektorí novinári, zožerie zlomyseľná až zločinecká fabulácia.
