Autor je vedúci Katedry finančného práva na Univerzite Komenského v Bratislave
Tento rok je marec trochu výnimočný aj z iného dôvodu, ale necítim sa kompetentný pridávať akékoľvek slová na tému koronavírusu. Tradične je však tento mesiac spojený s priznávaním a platením dane z príjmov.
Je úplne pochopiteľné, že platenie daní u veľkej väčšiny obyvateľstva nevyvoláva nadšenie, ale už dlhšie pozorujem, že takmer rovnako frustrujúce ako samotné platenie daní je aj ich priznávanie.
Pritom skúsenosti zo sveta už ukazujú, že pri troche rozumného plánovania štátu môže ísť o takmer bezbolestný proces (existujú dokonca štáty, kde si deň platenia daní obyvatelia všimnú iba vtedy, keď im príde správa z banky, že nepatrne schudobneli).
Na Slovensku však celému procesu naďalej vládne formulár daňového priznania.
Keď je formulár pánom
V papierovej ére minulého storočia bol formulár skvelým vynálezom. Išlo o predpripravené tlačivo, ktoré vypĺňajúceho viedlo všetkými potrebnými krokmi tak, aby nič nevynechal (ak to, samozrejme, nebol zámer) a aby všetky potrebné informácie poskytol adresátovi vo forme, ktorú tento vedel pomerne rýchlo a efektívne spracovať.
Oproti bežnému neštruktúrovanému listu formulár predstavoval významný skok a s trochou preháňania možno tvrdiť, že až tento umožnil masové vyberanie daní z príjmov.
Z právneho hľadiska išlo aj o významný posun, keďže formulár umožnil presadenie sa tzv. princípu samozdanenia. To znamená, že namiesto toho, aby daňovník podal potrebné informácie správcovi dane a čakal na rozhodnutie o vyrubení dane, zodpovednosť sa presunula na daňovníka.
