Jindřich Šídlo - Tomáš Etzler, Kdo ví, kde budu zítra, Vyšehrad 2019
Autor knižného rozhovoru Jindřich Šídlo (teraz sa venuje politickej satire) mal pri vedení rozhovoru s Etzlerom situáciu uľahčenú životným i profesionálnym príbehom svojho respondenta. Stačilo mu postupne vyťahovať jednotlivé body z jeho životopisu, aby skúseného reportéra dostal k vyrozprávaniu skoro až neuveriteľných epizód a dramatických skúseností.
Pritom vôbec nemusí ísť iba o zážitky z vojnových oblastí, keď novinári stoja v reportážnych vstupoch s nepriestrelnou vestou a prilbou na hlave.
Novinár, ktorého si pamätáme predovšetkým ako reportéra Českej televízie v Číne, stihol takpovediac globálnu kariéru a, navyše, v extrémne konkurenčnom prostredí mediálnych spoločností.
Stačilo v jednej chvíli pred skoro tridsiatimi rokmi dať prednosť komfortu a dnes by Etzlera poznali iba ľudia z fachu ako overeného dramaturga televíznych kultúrnych programov. Na takej pozícii totiž začínal televíznu profesiu v ostravskom štúdiu ešte tesne pred Nežnou.
Jeho snom a túžbou však bolo niečo iné. Po revolúcii spolu s priateľkou odleteli do Spojených štátov.
Komplikovaný americký sen
Krajina Hemingwaya, Steinbecka a Ginsberga mu od prvej chvíle ukazovala mnohé iné, neprívetivé a často až odporné tváre. V kníhkupectvách zistil, že najčítanejšia je Danielle Steelová. Chýbala mu práca (a teda príjem), lepšia angličtina i dobré kontakty.
Nič v úvode nefungovalo tak, ako sa na americký sen patrí. Namiesto New Yorku zakotvil v mormonskom Salt Lake City. S českými i slovenským emigrantmi mal prevažne mizerné skúsenosti.
Ani miestni neznamenali veľkú výhru. V tom čase vlastnil cestovný pas jeden z desiatich Američanov. Absolútna väčšina z nich neopustila ani len hranice svojho štátu. A mnohí obyvatelia Utahu boli pokryteckí, lživí a rasistickí. “Rovnako ako je dnes Trump.”
Nakoniec prišlo aj na New York, lebo tam sa po skončení turistického víza mohol ľahšie stratiť v davoch ľudí s cudzím prízvukom. Vrátiť sa nechcel. Vlastne ani nemohol - mesačný prenájom maličkého kumbálu s matracom na zemi bol lacnejší ako letenka domov.
Až po ôsmich rokoch a po prácach opatrovateľa obéznych seniorov, umývača okien vo výškach a čašníka nastala v Etzlerovom živote etapa s titulkom CNN. Začalo to pomocou pri rozvážaní ľudí z televízie po Denveri pri reportovaní o streľbe na strednej škole v roku 1999. Vďaka vlastnej neodbytnosti to nakoniec vyšlo a Etzler bol prijatý do CNN na reportérsku prácu.