Existuje mnoho dôvodov na pochybnosti o európskej schopnosti spolupracovať. Vynímajú sa medzi nimi príklady z minulosti.
Popri snahe koordinovať kroky proti šíreniu koronavírusu sa minulý týždeň do správ vrátili správy o migrácii a Grécku – zlovestné pripomienky politických zlyhaní.
V roku 2016 uzavrela EÚ dohodu s Tureckom, ktorou v podstate zaplatila Turecku za zastavenie toku utečencov.
Ak odhliadneme od obáv z porušovania ľudských práv, išlo o spomalenie toku migrantov, upokojenie politickej situácie a nákup času na hľadanie trvalejšieho riešenia.
“Riešenie celoeurópskeho problému má tak opäť podobu rozhadzovania peňazí, kým sa vec neutíši.
„
Azda by to zabralo, ibaže ďalšie kroky neprišli, rovnako ako ani druhá vlna opatrení.
Hraničné krajiny (zvlášť na juhu Európy) dodnes nesú najťažšie bremeno starostlivosti o desaťtisíce migrantov.
Turecký prezident Erdogan je pre Európu nespoľahlivým partnerom a dnes tlačí migrantov ku gréckej hranici. Zdá sa, že Erdogan Európu vydiera, aby získal viac peňazí.
