Autorka pracuje pre nadáciu Zastavme korupciu a Gymnázium C. S. Lewisa
Je to niečo vyše mesiaca a už si na teba sotvakto spomenie. Dlho sme vedeli že odídeš. Ako to už býva, až tvoj odchod mi pripomenul, čo všetko si mi dala.
Prvýkrát som ťa osobne stretla v podobe úradníka na colnici v Doveri, ktorý mne a akémusi chlapcovi z Albánska s ľahkosťou debaty o počasí vysvetľoval, že nás ďalej nepustí a budeme musieť chytiť trajekt naspäť „do Európy“.
Domov bol vtedy vzdialený dvadsaťpäť hodín cesty v autobuse s fajčiarskou sekciou a mame sa dalo zavolať len na mince v búdke, aj to len na minútu. Závistlivo som vtedy hľadela na vedľajší rad odpudivo bezstarostných cestujúcich stojacich pred okienkom „EU citizens“.
Aspoň doverské skaly boli v rannom slnku rovnako belostné ako v obchytaných románoch z knižnice v spálni rodnej bytovky. Nakoniec si ma k sebe pustila a udelila si mi postupne tri lekcie – o rozmanitosti, o jazyku a o samote.
O rozmanitosti
Dala si mi pani S., dámu s postavou dieťaťa, s hrbom a skrútenou chrbticou, opierajúcu sa o invalidný vozík, vítajúcu ma pred svojím domom v červenom kostýme ukrývajúcom ortopedický korzet, ktorá mi bleskovo otočila naruby koncept úspechu.
Pani S., láskavá a mocná šéfka jednej z kliník nemocnice v severnom Londýne v divokom veku okolo šesťdesiatky, po polstoročí života s telom zmeneným obrnou, ktorá ma v plavárni vždy predbehla na päť dĺžok.
