Andrej Kiska musí uznať, že pri jeho ťažko pochopiteľných politických kúskoch sa k nemu na tomto mieste pristupovalo v zásade mierne. A to aj vtedy, keď sa (pre mnohých trestuhodne) rozhodol, že druhý raz nebude kandidovať za prezidenta, či aj neskôr, keď pod zámienkou opozičnej superkoalície odmietol ísť do parlamentných volieb s dvojkou PS-Spolu.
V prvom prípade argument znel, že Kiska nikde nesľuboval obetovať život pre vlasť, pýtal si jeden mandát, aby mohol byť protiváhou k jednofarebnej vláde Smeru a to aj naplnil. V druhom prípade zasa ťažko strane vyčítať, že keď ju niekto založil, chce si aj zmerať vlastné sily. Napokon, ako sme videli, možnosť odstaviť Smer na spojení s PS-Spolu nestála, tak čo?
“Tristný je aj pohľad na Kiskovu stranu – kopu ľudí, ktorých pre svoj politický projekt nalákal a teraz z neho s úsmevom odchádza.
„
Lenže aktuálny exit z parlamentu, a po chvíli predstierania politickej činnosti zrejme aj z politiky, je trochu iná káva. Keď sme vyčítali žonglovanie s mandátmi v podaní Matoviča (eurovoľby) a SaS (takmer vždy), to isté si zaslúži aj emeritný prezident, márna sláva.
