Autor študuje filozofiu a antropológiu na Filozofickej fakulte UK
Britský premiér Boris Johnson vzbudil v mnohých ľuďoch oprávnené vášne. No rovnaké vášne vzbudzuje aj jeho „nepochopenie“.
Na úvod jedna poznámka: Nie, nie som zástanca hrubo aplikovanej „kolektívnej imunity“ ani Johnsonov fanúšik. V jednom má však Johnson pravdu, totiž – pandémie sa vracajú vo vlnách. Ako prišli, tak aj odišli – nevedno kam. Nakoniec nám vždy zaručila prežitie kolektívna imunita. Žiaden boží zásah, len zákony evolúcie. Tie platia pre ľudí aj pre vírusy.
Skutočnosť, že s evolúciou nie vždy počítame a snažíme sa vzoprieť „evolučnému osudu“, v antropológii ponímame ako výsledok flexibilnejšej kultúrnej evolúcie. K nej radíme všetky výtvory, ktoré identifikujeme ako „kultúrny artefakt“, akýkoľvek predmet vyrobený s istým účelom. A aby sme veci mohli definovať ako špecificky ľudské, musia najprv existovať v podobe myšlienky. Práve toto je pomyselný „rubikon ľudskosti“.
Britské špecifiká
“Anglosaská intelektuálna klíma dala ľudstvu Thomasa Malthusa, od ktorého sa odrazil Charles Darwin, Herbert Spencer, ale aj „otec eugeniky“ Francis Galton.
„
Keď Johnson vyhlási, že namiesto opatrení brzdiacich ekonomiku bude presadzovať politiku kolektívnej imunity, vyjadril tým možno viac, než sám zamýšľal.
To, že Johnson teraz „zabije“ milióny dôchodcov, je príliš odvážne tvrdenie. Niežeby disponoval úprimnou a nezištnou láskou, ale medzi dôchodcami má aj konzervatívnych podporovateľov nostalgicky spomínajúcich na Churchilla či kráľovnú Viktóriu. Tých však bude musieť dať do tvrdej izolácie. Verejný život bude teraz len pre mladých ako „ručiteľov kolektívnej imunity“.
Johnson túto politiku nebude aplikovať tak, že nechá dôchodcov chodiť po ulici, kde budú prekračovať mŕtvoly.
