Autorka je režisérka
"Moja prababička dostala ako devätnásťročná španielsku chrípku. Bolo to tesne po prvej svetovej vojne a ona bola kdesi v službe. Keď sa u nej objavili prvé príznaky, poslali ju domov.
Bledá a na smrť slabá sa dovliekla do rodičovského domu a tam, v kuchyni, sedeli dvaja mládenci, kamaráti, ktorí sa práve vrátili z talianskeho frontu. Jeden z nich nadbiehal sestre mojej prababičky. Druhý uvidel vojsť prababičku a bezhlavo sa do nej zamiloval.
Keby nebola chorá, nikdy by medzi nimi láska nevzplanula. Lebo on chcel krehkú vláčnu éterickú bytosť, ktorá by k nemu vzhliadala a on by bol jej rytierom. Prababička bola ľadoborec. Celý svoj život, okrem tých dní, keď mala španielsku chrípku. Tých niekoľko dní však stačilo, aby si našla muža.
Vyzdravela, vydala sa, mala dcéry, tie dcéry mali takisto dcéry a jednou z nich je moja mama. Nebyť španielskej chrípky, nie sme tu.
Neviem, čo dobré nám môže priniesť koronavírus, ale niečo dobré to určite bude. Možno sa trochu zlepší životné prostredie, možno zistíme, čo všetko sa dá robiť doma a ako je zocelená naša psychická vyrovnanosť."
Toto bolo znenie môjho statusu na facebooku 9. marca. Lajkovali a zdieľali ho desiatky ľudí. Ďalší mi písali správy a ďakovali za nádej. Prešli dva týždne. Nádej potrebujeme aj naďalej, okrem nej však aj veľa trpezlivosti. A duševnej kulturistiky.
Sedemnásť zastavení jari
Strhávam sa zo sna o štvrtej nadránom a už nemôžem zaspať. Strach z možnej straty milovaných blízkych strieda hrôza z hroziacej chudoby, z úpadku, z totality, ktorá tu v dôsledku krízy môže nastať.
Svitanie ma zastihne uprostred priam fyzického vnemu, aké je to zomierať udusením, niekde za igelitom, niekde, kde vás nebude mať kto ani chytiť za ruku, pretože ste plní nákazy.
Vstávam a idem sa napiť vody. Pozerám sa z okna na prázdnu ulicu. Prejde po nej cyklista. Má na tvári rúško.
Zakryjem odkopané deti a dívam sa na ne, ako spia. Za bežných okolností som až nadpriemerne optimistická, verím v pozitívny vývoj a šťastné konce. Ak som sa teda ja s touto duševnou výbavou už tretíkrát zobudila nadránom v záchvate úzkosti, čo teraz asi robia ľudia, ktorí bojovali s úzkosťou aj v časoch pred koronou?
Jedia kilá liekov? Bývajú u svojich terapeutov? Chodia po strope? Nie, hovorí mi kamarátka ráno do telefónu, konečne sa títo ľudia cítia pochopení, pretože sa aj zvyšok populácie dokáže vžiť do ich kože.
Áno, konečne sa aj my, deti bezpečia a blahobytu, dokážeme vžiť do kože tých, ktorí toľko šťastia nemali. Premýšľam o svojich starých a prastarých rodičoch. Ako nikdy nič nevyhodili, všetko odkladali, dojedali, šetrili, ako mali vždy zásoby potravín aj liekov, ako lipli na starých priateľstvách a sieťach vzájomnej pomoci.
Mali skúsenosť s vojnami aj s krízami, s časmi, keď sa bolo treba zomknúť, vydržať, poradiť si s tým, čo je a pomáhať si navzájom.