Autorka pracuje v Nadácií Zastavme korupciu a na Gymnáziu C.S.Lewisa
Som hikikomori. Po japonsky zavretý. Bol som ním dávno predtým, ako nás psychiatri onálepkovali a filmári začali márne skúšať prenikať do našich domovov. Veľa toho nezistili ani jedni, ani druhí, to mi verte.
Z môjho ružinovského bytu na ôsmom poschodí mám výhľad na škôlku vo dvore a na kúsok parku. Minule som videl dievča, ktoré som pozoroval ešte ako jedno z deciek na preliezkach, viedla svoje dieťa k škôlke. spoznal som ju podľa chôdze. Pre ňu zrejme ubehlo more času a toho, čo tí tam vonku nazývajú zaujímavými životnými udalosťami. Pokrytci. Nezávidím jej.
Môj deň má príjemne presnú rutinu. Každý moment je vopred naplánovaný činnosťou. To dáva mojej mysli slobodu nenarušovanú náhodami či nutnosťou reagovať na nepredvídateľné komunikácie. Jediné slabé miesto dňa je návšteva kuriéra medzi druhou a štvrtou.
Táto udalosť je plná prekvapení a útokov. Ľudia jednoducho nevedia držať na uzde svoju neriadenú úchylku sa zbližovať. Neverili by ste, čo som s nimi za tie roky pozažíval. Poznal som kuriéra, ktorý sa ma zakaždým dotkol. Aj takého, čo mi kreslil vtipy na okraje kartónu krabíc. A dokonca jedného, ktorý vykazoval správanie, ktoré sa nedá opísať inak ako flirtovanie.
