Autor je tvorca Cynickej obludy
V starých dobrých časoch pred koronavírusom sme si krátili čas kultúrnymi vojnami – nedeľné predaje, potraty, registrované partnerstvá a podobné huncútstva vyhradené svetu, v ktorom môžeš vyjsť na ulicu, alebo dokonca do zahraničia, vrátiť sa domov a vedieť, že nikoho nezabiješ kýchnutím. Boj s epidémiou to všetko zatienil.
V čakárni u gynekológa je zrazu jedno, ktorá žena prišla na preventívku a ktorá na interrupciu, podstatné je, aby mali rúško. Prijali sme obmedzenie osobných slobôd – nezhromažďujeme sa, nepohybujeme sa voľne a mnohí občania nemôžu nakladať s majetkom podľa uváženia.
V bežných časoch sú to základy slobodnej spoločnosti, ale toto nie sú bežné časy. Drvivá väčšina občanov to akceptuje, vďaka za to, a preto zatiaľ nežijeme taliansky scenár a máme čas pripraviť krajinu na to, čo pravdepodobne príde.
Lenže popri väčšine zodpovedne sa správajúcich občanov tu očividne máme aj zopár výnimiek. Netuším, koľko ich je v spoločnosti, ale v parlamente ich zastupuje minimálne jeden poslanecký klub.
Proti prežitiu
Do čela tohto hnutia odporu proti prežitiu sa hrdo postavili Stanislav „Neviem pracovať s počítačom“ Mizík a Štefan „Babkobijec“ Kuffa. Obaja, ako inak, z ĽSNS.
Spoločne sa dopĺňajúc v harmónii absurdnej ľudskej hlúposti napríklad tvrdili, že štát nemal zakázať verejné omše, čo podložili tvrdením, že v 18. storočí v Trnave zastavili morovú epidémiu zo dňa na deň intenzívnym modlením.
Kuffa gradáciu zaklincoval tvrdením, že si máme brať príklad z Poľska, kde omše nielenže nezrušili, ale biskupi ešte aj zvýšili ich počet. Rozumej, máme čo najčastejšie umožniť zhromažďovanie ľudí v uzavretých priestoroch kostolov.
Povedal to úplne vážne, o žart nešlo ani vizuálne. Lebo ak slovenskí klérofašisti, okrem historického ideového vodcu, ktorý by sa dožil prirodzenej smrti, niečo nemajú, tak to je zmysel pre humor. Preto sa ho tak boja.
