Autor je prekladateľ a publicista
Ako píše britský denník The Guardian, keď sa raz budeme snažiť zrekapitulovať, čo sa stalo, mali by sme sa vrátiť k 20. januáru tohto roka.
V ten deň zaznamenali Spojené štáty prvého chorého na koronavírus – bol ním tridsaťpäťročný muž v štáte Washington, ktorý sa práve vrátil z návštevy príbuzných vo Wu-chane. V ten istý deň zaznamenali prvý výskyt aj v Južnej Kórei.
A tam sa podobnosť končí: obe krajiny si vybrali diametrálne iný prístup a dnes sa nachádzajú v diametrálne odlišnej situácii. V Južnej Kórei sú po skončení prvej vlny diagnostikované desiatky nových prípadov denne; v Spojených štátoch ich je v čase písania článku 120 000. V čase, keď tento článok čítate, je ich omnoho viac.
Samozrejme, hovoríme o dvoch krajinách so zásadne odlišným počtom obyvateľov, ale, slovami klasika, čísla nesedia.
Amerika ako Slovensko
Pri troche dobrej vôle by sa dokonca dalo povedať, že Spojené štáty boli na tom podobne ako Slovensko – jednoducho neboli celkom pripravené. Rozdiel je len v tom, či, ako a kedy sa krajiny tento deficit snažia dobehnúť. Na pandémiu takýchto rozmerov sa dokonca celkom pripraviť ani nedá, ale práve preto je dôležité konať rýchlo a efektívne.
“Môžete hovoriť, že vaše testy sú naozaj krásne, akurát ľuďom je to nakoniec na dve veci.
„
Spojené štáty neurobili nič, alebo teda takmer nič. Slovensko konalo radikálne a v konečnom dôsledku mu to možno – naozaj možno – zachráni kožu. Mimochodom, keď budeme velebiť Petra Pellegriniho a jeho prezieravosť, spomeňme si na to, že prvý bol Juraj Droba a ďalší župani.
Tí sa už nemohli pozerať na to, ako štát nič nerobí, a začali konať sami. Krátko potom aj Peter Pellegrini pochopil, že v situácii, keď prakticky nič nemáme, neostáva iné, len všetko to zavrieť a silno dúfať.
