Autorka je redaktorka českého Deníka N
„Závidím, závidím a ešte raz závidím,“ piští mi do slúchadla kamarátka Dáša, čerstvá dôchodkyňa a rodená Pražanka. Chce sa votrieť na návštevu, ale moje argumenty ju odradia.
Zákon platí pre všetkých, a aj keď nemáme v Českej republike výnimočný, ale len núdzový stav, každý má sedieť doma na zadku a šiť rúška.
Dáša šije a chodí von so psami. Má hneď tri, a hoci zákon na počet neberie ohľad, umožňuje jej vychádzať von na nevyhnutný čas trikrát denne. Zakaždým s rúškom.
Rúško bolo povinné všade. Potom sa zistilo, že v aute nie a netreba ho dávať ani deťom do dvoch rokov.
Ochrana dôchodcov je radšej dvojitá, ale tiež trochu mätúca. Von nesmú, ale zároveň pre nich vyčlenili čas na nákupy. S rúškom.
Najskôr ich poslali do obchodov od siedmej do deviatej ráno. Ale to si svoje salámy nemohli nakúpiť stavební robotníci, ktorí na rozdiel od mnohých iných môžu pracovať. Ani zdravotné sestry, ktoré sa strhané s nosmi otlačenými od masiek vracali z nočnej zmeny.
Nefungovalo to. Dôchodcovský čas sa posunul na desiatu a mal trvať do dvanástej. Lenže starší ľudia vraj trpia nespavosťou a nehodlajú na čerstvú žemľu čakať. Tretí presun má byť definitívne od deviatej do jedenástej.
„Vy máte aspoň ten dvorček!“ Žiali Dáša. Má pravdu, trávime na ňom dosť času, pretože tam môžeme byť bez rúšok.
Za všetko môžu Američania a Brusel
Počas pandémie je najdôležitejšie sledovať verejnoprávnu televíziu. Ako je to s rúškami, oznamuje každý deň.
Tridsiateho marca prišlo podstatné uvoľnenie. Ak je človek sám v aute, už si nemusí dýchať pod okuliare. Zahmlievajú sa a hrozí, že rúška tak spôsobia viac obetí na životoch ako vírus. K vodičom sa zaradili aj deti do dvoch rokov, ktorým také dýchanie robí problém, zvlášť, ak ešte majú cumeľ.