SME

Východné partnerstvo je dobré najmä pre strednú Európu

Politika sfér vplyvu by nás mala odrádzať.

Hlavné mesto Gruzínska Tbilisi. (Zdroj: SITA/AP)

Autor pôsobí ako výskumník na Univerzite Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Článok publikujeme v spolupráci s Visegrad/Insight.

Aký osud čaká v najbližších desaťročiach úniový projekt Východného partnerstva? Opustíme ho, ak sa EÚ rozhodne na deľbe sfér vplyvu s Ruskom? Alebo sa spoločnosti šiestich postsoviestkych štátov, ktoré sú zapojené do tohto spolku, zasadia za reformy za pomoci EÚ?

V máji minulého roka oslávilo Východné partnerstvo ako najambicióznejší projekt susedskej politiky EÚ desať rokov. (Stredoeurópsky think-tank - pozn.red.) Visegrad Insight sa preto spýtal expertov z týchto šiestich krajín, podľa akých scenárov by sa mohla odvíjať budúcnosť projektu v ďalšej dekáde.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Susedstvo či sféra vplyvu

Príbeh Východného partnerstva sa odvíja od rozšírení v rokoch 2004 a 2007, ktoré posunuli hranice EÚ na východ, pričom vzniklo spoločné susedstvo s Ruskom. Postsovietske štáty v hraničnom pásme predstavujú pre Úniu príležitosti aj výzvy. Únia im nemohla prisľúbiť členstvo, no videla príležitosť šíriť cez regionálne inštitúcie svoj model dobrej správy vecí verejných založený na právnom štáte, ekonomickej prosperite a multilateralizme.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Pre Úniu nešlo výlučne o ekonomické výhody, ale tiež o vlastnú bezpečnosť.

Zámerom bolo začleniť susedov a vytvoriť takto bezpečné a predvídateľné prostredie na hraniciach Únie. Vytvorenie prstenca priateľov je obzvlášť dôležité pre členské štáty na okraji Únie ako Poľsko či Slovensko, ktoré sú pre polohu vo vyššej miere vystavené znášaniu následkov nestability.

Zvládanie bezpečnostných rizík cez regionálne začlenenie je súčasťou širšieho rámca liberálneho medzinárodného poriadku, na ktorom bol od počiatku vystavaný projekt EÚ.

Východné partnerstvo začalo v roku 2009 ako iniciatíva Švédska a Poľska, zahrnuje šesť postsovietských krajín: Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Gruzínsko, Moldavsko a Ukrajinu. Čiže krajín, ktoré sú značne odlišné, čo sa týka politických systémov, ekonomík aj vzťahov s Ruskom.

Moskva sa rozhodla nahliadať na tento projekt ako hrozbu pre jej ambície udržať si pozíciu hegemóna v oblasti, ktorú nazýva blízkym zahraničím a považuje za svoju výsostnú sféru vplyvu. Nikdy sa nenadchla pre myšlienku spoločného susedského priestoru. Výsledkom zrážky medzi Východným partnerstvom a ruským projektom Eurázijskej únie je ukrajinská kríza z roku 2014, ktorá na prahu EÚ vytvorila zamrznutý konflikt.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Západní nacionalistickí populisti môžu veľmi rýchlo priradiť strednú Európu k „východu“ a obetovať ju v prospech dobrých obchodných vzťahov s Moskvou.

EÚ je často vnímaná ako úspešný „mierový projekt“, ktorý ukončil vojny v Európe. No jej schopnosť stabilizovať susedstvo liberálnymi nástrojmi je značne obmedzená.

Asociačná dohoda s Ukrajinou mala byť výhodná pre všetky strany vrátane Ruska, no západní politici podcenili ruskú mentalitu založenú na predstave „hre s nulovým súčtom“ (získaš všetko alebo stratíš všetko - pozn. red.) a ochotu k agresii. A na juhu je následkom arabskej jari a utečeneckej krízy EÚ vydaná na milosť neliberálnym vodcom ako (turecký prezident – pozn. red.) Erdogan.

Naspäť k národným štátom?

Po vypuknutí pandémie koronavírusu museli členské štáty EÚ ako bezpečnostné opatrenie uzavrieť hranice. Následne sa ozvali akademici z oblasti medzinárodných vzťahov, ktorí sa hlásia k tradícii realizmu, že práve toto je dôkaz, ako sa nemýlili.

Že kozmopolitný liberálny globalizmus s voľným pohybom ľudí je ilúziou. A naopak národné štáty, ktoré sebecky zastávajú svoje záujmy, sú základným rámcom, na ktorom stojí náš svet. Napokon pravicoví populisti už nejaký čas volali po návrate k národu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Z realistického pohľadu sebeckých národných štátov nemá liberálny projekt ako Východné partnerstvo zmysel. Avšak dilema medzi liberálnym a realistickým prístupom je falošná. Tak sa to aspoň zdá z mierne optimistických scenárov našich expertov, ktorí tvrdia, že Východné partnerstvo môže v najbližších desiatich rokoch zaznamenať nejaké úspechy, aj keď by sa nevyriešili hneď všetky pálčivé problémy zúčastnených krajín (chudoba, korupcia či zamrznutý konflikt) a neprišlo by ani k získaniu členstva v EÚ.

Liberálny model je predsa len odolnejší, ako by sa mohlo v dnešných pohnutých časoch zdať. Liberálne demokracie boli príťažlivé a liberálne medzinárodné vzťahy vytrvali aj v dramatickom 20. storočí a zostávajú silné aj v 21.

Stredná Európa v reálpolitike neexistuje

Temné scenáre, ktoré naši experti zazreli v krištáľovej guli, ukazujú EÚ oslabenú mnohými krízami, ako opúšťa Východné partnerstvo a zbližuje sa s Ruskom. V niektorých západoeurópskych krajinách ako Nemecko či Francúzsko bol prístup „najprv Rusko“ silným pokušením pre politikov dokonca aj v dobrých časoch.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Reálpolitika v krátkodobej perspektíve veci uľahčuje. No stredoeurópske krajiny by mali mať na pamäti, že ak sa rozohrá hra na reálpolitiku, ľahko sa možno posunúť ešte o pár krokov ďalej.

Visegrádska štvorka sa síce rada vidí v polohe Stredoeurópanov a zároveň členov EÚ, čo ich odlišuje od pozície krajín Východného partnerstva. No na mentálnej mape nacionalistických populistov v západnej Európe môžu byť veľmi rýchlo priradení k „východu“ a obetovaní v prospech dobrých obchodných vzťahov s Moskvou.

Takže vo výsledku je liberálny prístup k medzinárodným vzťahom na prospech malých štátov; chráni ich pred realistickou politikou mocností. A Východné partnerstvo je symbolom práve takéhoto prístupu.

Autor: Aliaksei Kazharski

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Ján Figeľ.

Čo sa zmenilo pre Slovensko od času keď sa snažilo o členstvo v NATO?


Ján Figeľ
Mathias Grunewald: Ukrižovanie Krista (1513 – 1518).

Zodpovednosť sa celé stáročia pripisovala Židom.


Medveď hnedý.

Stratené dokumenty hovorili o zastrelení medvedice s hmotnosťou 67,9 kg.


Michal Wiezik
Minister investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Richard Raši.

Čo môžu naozaj zmeniť nové pravidlá pre štátne nákupy


SkryťZatvoriť reklamu