Autorka je herečka a kabaretiérka
Väčšina ľudí žije v karanténe stále. Bez rúška a rukavíc, ale život k nim, zvnútra či zvonka, aj tak neprenikne. Fungujú ako stroje, vo svojom pravidelnom rytme uháňajú po svojej dráhe.
Poháňa ich potrava a povinnosti platiť. Sú uzatvorení vo svojom vagóne a vláčik si to neprestajne šinie krajinkou. Stále dookola.
Tí šťastnejší majú aspoň okná, za ktorými sa mihajú domčeky, zvieratká, rôzne postavičky, objekty, prejdú mostom ponad rieku, na sekundu niečo pocítia, lebo voda je život a rieka plynie inak ako oni, ale nevyskočia, mohlo by sa im predsa niečo stať, tak idú ďalej v bezduchom bezpečí svojho vagóna.
Nežijú, len pozorujú život z okna, a pritom si nevšimnú, že obrazy za oknom sa opakujú ako v bludnom kruhu.
Nevedia, že sedia v malom farebnom hračkárskom vláčiku. Poskladal si ho malý chlapec, pekne podľa schémy pozapájal koľajnice a sám vytvoril aj celú tú umelohmotnú krajinku naokolo.
Je to šikovný chlapec. Rád sa hrá. S úsmevom pozoruje, ako úžasne ten vláčik šliape, stále dookola v dokonalom súlade.
Po chvíli si uvedomí, že už to prestáva byť zábava, tak drgne do jednej koľajnice. Vláčik sa vykoľají. Rušeň padne ako prvý, vagóny sa od seba odtrhnú, popadajú tiež, fiktívna harmónia istoty sa pominie.
Chlapec sa rozžiari, nastala zmena! Všetko zastalo. Čo teraz? Prichádza výzva? Alebo skúška? Alebo trest? Alebo šťastie? Alebo smrť? Alebo nádej na znovuzrodenie? Pre každého to, čím si potrebuje prejsť.
Z jedného zničeného vagóna sa ozýva krik mladého muža: „Čo sa stalo?! Všetko zastalo?! Ja mám rozrobené veci! Pôžičky! Rodinu!“ Oborí sa na neho mladá žena: „Ty máš rodinu? Konečne ti to napadlo! Teraz to budeš musieť s nami chvíľu vydržať! “ Je to jeho manželka.
Vedľa skáče malé dieťa, nepochopiteľne sa raduje z nového zážitku, až kým na neho neskríkne matka: „Poď sem, nebehaj tu, niečo sa ti stane!“ Dieťa sa na ňu vyľakane pozrie, precíti jej obavy, ale nechápe, prečo je taká vykoľajená.
