Je to mesiac, čo sme sa stiahli z ulíc do našich domovov. Zakryli sme si ústa a kreativitu vlievame okrem spestrenia domáceho väzenia detí aj do šitia rúšok. Postupne sa k obavám z vírusu pridávajú existenčné otázky: budeme mať o pár týždňov prácu? Otvoria ešte niekedy tú malú kaviareň na rohu?
Koľko kníhkupectiev sa nadobro zatvorí? Budú umelci a spisovatelia výpomocnou silou v obchodoch? Dokedy môžeme odkladať účty a upomienky v obálkach? Dokedy budeme mať trpezlivosť brať nepokojným deťom mobily z ruky, aby si radšej čítali knihy?
Každý dnes niečo obetuje. Rúška sa stali prejavom našej kolektívnej zodpovednosti. Voči starším ľuďom, ktorí si zaslúžia nepomerne viac než almužnu pred Vianocami od vlády. Momentálne je v stávke ich budúcnosť s rodinou, ktorú sme im dlžní.